Daikatana

Málo ľudí túto hru miluje a viac ju nenávidí. Nečudujem sa.

Hlavný dizajnér John Romero a jeho Daikatana. Ešte pred vydaním hry opájal svojich fanúšikov na webe, nech očakávajú prinajmenšom takú pecku ako Doom alebo Quake. Hru mali vydať už na Vianoce roku 1997. Na hernom veľtrhu E3 id Software však predstavil nový Quake II engine a už bol oheň na streche. Pôvodný daikatanovský engine bol prekonaný, a tak Romero bol nútený posunúť dátum vydania na marec 1998, pretože chcel pre svoju hru engine z hry Quake II. Čo sa nestalo, vývojári nestihli dokončiť konverziu v termíne, a tak museli znovu posunúť dátum vydania – k tomu mali nejaké problémy vo firme, kedy im odišlo dvanásť členov (asi ich vývoj hry moc nebavil) a v tíme zostal len jediný človek, tvrdohlavý a neoblomný – sám Romero. Musel si teda nájsť nových členov a začať takmer odznova – demo Daikatany vydali v marci roku 1999, no s množstvom bugov. Hra bola po množstvách komplikácii vydaná až v apríli roku 2000. A poviem vám, aj po množstvách patchov je hra stále zabugovaná a skoro nehrateľná. Daikatana priniesla v roku 2000 obrovské sklamanie.

Príbeh je značne rozsiahly aj vďaka dlhému intru a následným „ukecaným“ cutscénam. Daikatana sa odohráva v roku 2455 vo svete, ktorý uvrhol do pandémie muž menom Kage Mishima. Vďaka magickému meču, známemu tiež ako Daikatana, sa mohol Mishima vrátiť späť v čase do minulosti, aby zabránil zničeniu epidémie, kedy sa začínala šíriť, čím sa mu podarilo prevziať vládu nad svetom. Vy budete hrať v koži Hira Miyamota, inštruktora bojových umení (v roku 2455 sa učia ešte staré bojové umenia?!), ktorého príde navštíviť neznámy starec Toshiro Ebihara – poverí Hira, aby našiel jeho dcéru a stratenú Daikatanu.

Jedným z plusov hry je jej veľká rozľahlosť – je diferencovaná do štyroch rôznych časových období, takže v hre máme celkovo 24 levelov rozdelených do štyroch kapitol. Každá kapitola začína v inom časovom pásme – v prvej bude hráč vo futuristickom Japonsku v roku 2455, druhá kapitola sa odohráva v starovekom Grécku, tretia v stredovekom Nórsku a posledná v nie vzdialenej budúcnosti San Franciska. Ďalším plusom je to, že v každej epizóde bude hráč disponovať inými šiestimi zbraňami + daikatanou. Dostanete do rúk tak rôzne futuristické, reálne, fantastické alebo dobové zbrane ako na blízko, tak aj na ďiaľku – spomeniem napríklad kušu, obrovské kladivo, hádzacie disky alá xena, granátomet, oko Zeusa, hadiu zbraň a iné. Najviac budete určite používať daikatanu, aj keď je to zbraň na blízko, no ako jediná sa bude dať vylepšovať postupom v hre, čím získa silu väčšiu než väčšina ostatných zbraní. Čo sa dá vylepšovať okrem daikatany sú vaše pasívne vlastnosti ako sila, rýchlosť útoku alebo pohybu, akrobacia a životaschopnosť (počet Hpčiek sa za každý bod zvýši o 50 bodov, čo je dosť), takže sa to dá považovať za taký malý RPG systém. Množstvo rôznorodých nepriateľov a atmosféra oných období je veľkým plusom.

A teraz sa pustím do tých zlých vecí. Prvú spomeniem príliš veľkú obtiažnosť. Hra je veľmi ťažká už na strednú obtiažnosť, ktorú nerobia len tuhí nepriatelia. Hra sa sama podkopáva vysoko kvalitnými bugmi. Celá prvá epizóda vás bude sr*ť. Štvať vás budú žaby strieľajúce kyselinu, neviditeľné vážky bzučiace vám nad hlavou a idiotské „automatické!“ zatváranie každých dverí v každej epizóde, v každom leveli, čo mi prinášalo vredy. Ďalšie vredy som mal, keď som zachránil najskôr Superflya, neskôr aj Michiko, čo sú dve postavy „pomáhajúce“ vám pri vašej ceste po šialenom level designu (vďaka Romero). Vďaka totálne idiotskej umelej inteligencii (na dobovom obale z hry je napísané „Superior artificial intelligence, including dialogue between characters“ 😀 :D) sa celú dobu zasekávajú o prekážky, nechávajú do seba strieľať, a tak vo väčšine prípadov ich zabijú nepriatelia, takže si musíte nahrať pozíciu (a dokonca som musel použiť cheaty na nesmrtelnosť, čo platí aj na parťákov – vďaka aspoň za to Romero). Ich život sa na začiatku ďalšieho kola neobnoví, nevedia si zobrať lekárničku ani nejakú lepšiu zbraň a stoja v palebnom priestore nepriateľa ako dvaja volovia. To, že sa automaticky zatvárajú dvere samozrejme privrie aj ich, takže vám nezostáva nič iné, než pekne pomaly, ako s malými deťmi, ísť po cestičke alebo si nahrať pozíciu (to isté sa stáva s výťahmi). Na konci každého kola musíte byť na rozcestí so svojimi parťákmi, no keď ich čakáte, nevrátia sa a musíte ich hľadať zaseknutých po leveli. To, že musíte hľadať gemy na uloženie hry a že je počet uložení obmädzený je pomyselná čerešnička na torte, no s novým patchom sa dajú v nastavení nastaviť neobmädzené savy. Niekto vychvaľuje Romerov level design, no ja som ho preklínal. K tomu všetkému je zle nasvietený, takže nepomôže ani to, že si dáte plnú svetlosť vo windowse a na monitore a v hre neexistuje nič také ako zapnutie lampy/baterky/sviečky. Ďalej mi vadilo, že sa nedalo strieľať/sekať cez mŕtvoly – tie ste museli najskôr rozsekať a až potom vaše rany uberali nepriateľom, začo nepriatelia mohli sekať aj cez. Každý level vypadá približne rovnako a to takto – respawnete sa do „kľudnej“ zóny, no už za prvým rohom na vás vyskočí nepriateľ (v každom leveli iný, takže nebudete vedieť, ako zaútočí) a v ďalšej miestnosti už budú dvaja. A ich počet a sila sa zvyšuje. A takto to ide stále dookola. Občas budete musieť stlačiť alebo potiahnuť nejaký spínať, ktorý otvorí nejaké dvere a autori tomu dali názov riešenie hádaniek (ale prosím vás). Rozmiestnenie nepriateľov je hrozné, takisto je hrozne málo lekarničiek a hlavne nábojov. Ak prežijete prvú epizódu a nedostanete z nej vredy, s ďalšími sa to bude už len zlepšovať – no nie o moc, pretože zase budete musieť chodiť s tými prísavníkmi, ktorí by vám mali pomáhať. Ovládanie postavy a mierenie myškou je taktiež demoralizujúce – som zvyknutý na presné mierenie z akčných online hier (dokonca na PS3 je vďaka joystickom citlivejšie), no tu som nebol schopný trafiť ani stodolu. Nie každý mal v roku 2000 mašinu, s ktorou by Daikatanu rozbehali a k tomu IMHO vypadala horšie než Half-Life z roku 1998. A keď už porovnávame, v roku 2000 vyšlo ešte aj Deus Ex, Unreal Tournament, No one lives forever, Soldier of Fortune,…

Hre som dal prvý-krát šancu v roku 2002, kedy som ju dostal spolu s Levelom. Pravdupovediac, odradila ma hneď prvá epizóda, no niečo ma na nej priťahovalo, ako to písali v leveli: „Je pravda, že hra to nebyla úplně skvělá, ale něco v sobě jistě měla, a tak si ji všichni „ranaři“ jistě rádi zahrají.“ Druhú šancu som dal Daikatane v súčasnosti (2012), kedy som ju dostal na recenzovanie. Prelúskal som sa hrou ale nebolo mi v nej dobre. Pravdaže, hra má v sebe nejakú skrytú iskru, no v prvom rade hráča nenechá hrať a baviť sa, ale podkopáva ho chybami, ktoré z hry robia nedorobenú záležitosť. No ak sa prenesiete cez tieto „MALÉ“ problémy, môžete v hre nájsť onú spomínanú iskričku nápadov, krásnych prostredí a životnosti Romerovho diela s názvom Daikatana.