DOOM II: Hell on Earth

Prechádzka peklom…

„V rukách sa mi triasla pištoľ a na čele leskol pot. Neďaleko som začul vreskot démonov, ktorí si pochutnávali na zmasakrovaných údoch a vnútornostiach kedysi ešte živých ľudí. Pozrel som do zásobníku. Mal som okolo pätnásť nábojov, ktoré som nemienil zahodiť alebo len tak vystrieľať do steny. Okrem pištole som mal ešte dvojhlavňovú brokovnicu, ktorú som zobral roztrhanému vojakovi, ktorý sa už neubránil horde netvorom. Zrazu som počul tackavé kroky a hluk podobný chodiacej mŕtvole. Vykukol som spoza rohu. Bola to znetvorená hliadka, už mŕtva, v rukách držiaca taktiež brokovnicu, ale podstatne menšiu.  Mierila si to do druhej budovy, z ktorej sa ozýval škrek potvor. Potichu som sa presunul na druhú stranu, kde som našiel ďalšiu mŕtvolu a pri nej aj rotačný guľomet a slušný počet nábojov, ktoré sedeli aj do mojej pištole. Ovešal som sa teda nábojmi, koľko som uniesol a prišiel som k dverám, kde pred chvíľou vstúpila hliadka zombií. Chvíľu som váhal a nervózne dýchal. Zrýchlil sa mi tep a všetko som začal vnímať ostrejšie. Stlačil som teda tlačidlo na otváranie dverí, rotačák som si dal pred seba, nasadil som drsný, nasratý výraz a stlačil spúsť. Dvere sa otvorili, zombie, pekelné psy, impovia a iná háveť padali na zem ako hrušky (okrem toho aj vystrieľané náboje z rotačáku) a stále som mal ten istý, drsný a nasratý výraz. Keď mi došli náboje, odklonil som hlaveň. Pozrel som sa po miestnosti. Všade bola krv a rozšrotované telá démonských mršín zmiešané s ľudskými. Pobral som všetko potrebné, čo som medzi toľkým chaosom našiel, odhodil rotačák, dal do ruky dvojhlavňovku a vydal sa ďalej. Otvoril som ďalšie dvere, zakričal:: „Vypadnite z mojej Zeme, vy démonskí hajzli!“, a krvavý masaker pokračoval ďalej…“

Doom 2 nám 10. októbra oslávil 26 rokov, preto si poďme znovu pripomenúť túto pecku, aj keď ju všetci dobre poznáme. Doom 2 vyšiel o desať mesiacov po prvom diele, čiže autori dodali fanúšikom pokračovanie veľmi rýchlo. V dnešnej recenzii sa nebudem zabývať históriou firmy, pretože tú som rozobral pri prvom diele. Dnes si povieme niečo o novinkách, aké prinieslo pokračovanie a priblížime si nových nepriateľov a levely.

V deväťdesiatych rokoch bolo normálne, že hry vychádzali v shareware verzii – teda časť obsahu, väčšinou prvá epizóda, bola zadarmo a ostatné ste si museli dokúpiť. Tak fungoval Wolfenstein 3D a prvý Doom. No druhý Doom už autori nechceli mať shareware. A dobre urobili, pretože sa hra predávala až neuveriteľne dobre. S jej dvoma miliónmi kópii sa do roku 2012 stala pre id Software najpredávanejšou hrou. Potom ju predbehol Rage, no uznajte, že prvenstvo držala riadne dlho. Recenzie boli nadpriemerné až absolútne, no hráči sa sťažovali, že to je v podstate rovnaká hra ako prvá, že neobsahuje nič nové, len zopár nových nepriateľov a jednu zbraň. A aj vďaka tomu, že autori nemuseli meniť engine im vytvorenie pokračovania nezabralo tak veľa času.

Dnes sa nebudeme baviť o Johnovi Romerovi ani Johnovi Carmackovi. Dnes si povieme niečo o človeku, ktorý pracoval v id Software na prvých dvoch Doomovkách, no nie každý ho pozná. Sandy Petersen bol level dizajnér druhého Doom. Vytvoril pre neho 16 levelov a okrem toho pomenoval monštrá a levely a nastavil poškodenie jednotlivých zbraní. Takže mal celkom veľkú zásluhu. Romero pre druhý Doom vytvoril len 6 máp, len pre porovnanie. Petersen do id Software nastúpil v roku 1993, pretože naňho zapôsobil Wolfenstein 3D. V id Software pracoval už na prvom Doom a tam v podstate vytvoril druhú a tretiu epizódu s pomocou Toma Halla. Petersenove levely neboli také esteticky pekné ako Romerove – niektorí vývojári z id Software si mysleli, že sú škaredé, no boli vraj diabolsky zábavné. V knihe Masters of Doom sa spomína jeden level s výbušnými barelmi, v ktorom sa monštrum dalo zabiť len strelením do týchto barelov (je to 23. mapa ale k nej sa dostaneme). Petersen neskôr pracoval aj na Quake a po ňom prešiel k firme Ensemble Studios, kde robil na Age of Empires. Dnes posledné roky pracuje na doskových hrách. Čo sa týka jeho minulosti, pracoval ako dizajnér na RPGčku Darklands a bol testerom Sid Meierovej Civilizácie. A bol veľkým fanúšikom Lovecrafta – v 1981 sa stal spoluautorom prvej edície RPGčka Call of Cthulhu.

Príbehovo sa hráč opäť ujme role bezmenného mariňáka, ktorý je dnes pomenovaný ako DoomGuy. V prvom Doom ste boli čistiť Mars od démonov a teraz zamierite na Zem. Zistíte, že si démoni zo Zeme urobili raj a vládne na ňom peklo. Ľudia, ktorí prežili sa vystrelili do vesmíru, kde čakali, až peklo prešumí alebo ho niekto zavrie. Ten niekto bude samozrejme DoomGuy, ktorý najskôr zlikviduje všetkých démonov na vesmírnej stanici, potom pôjde na Zem a nakoniec do samotného pekla, kde si to vyúčtuje s ikonou hriechu.

No dobre. Poďme teraz na levely, nových nepriateľov a jednu novú zbraň, ktorá z Doom robí Doom.

Hral som klasicky s GZDoom, rovnako ako Heretic a Hexen, aby hra jednoducho vyzerala krajšie a nebola taká ťažkopádna ako stará DOSová verzia. A opäť som hral na Ultra-Violence, čiže štvrtú obtiažnosť z piatich, aby to bola zábava. Druhý Doom nie je rozdelený na epizódy ako prvý. Hráte tu od začiatku do konca za sebou všetkých 30 levelov. Tie sú rozdelené do štyroch oblastí, takže nakoniec to pôsobí ako by sa epizódy striedali.

Prvá mapa je ikonická, legendárna a vytvoril ju Sandy Petersen. Hneď na začiatku môžete nájsť motorovku, s ktorou zabijete prvých nepriateľov. Používať pištoľ sa mi nechcelo, pretože je pomalá a ani neskôr ju nevyužijete. V prvom leveli môžete nájsť ďalšie dve zbrane – brokovnicu vonku pri impoch a raketomet v tajnej miestnosti. Takže po prvom leveli máte 4 zbrane, čo je luxus.

Druhá mapa sa odohráva v kanáloch. Tu sú nepríjemní zombie s brokovnicou, ktorí dokážu dať inštantné poškodenie. V tomto leveli nájdete najlepšiu zbraň z celej série Doom – dvojhlavňovku. Keď s ňou zabíjam démonov, asi takto sa cítim po každom výstrele. Síce zožerie na jeden výstrel až dva náboje, no pekelné prasa dá na jeden výstrel a hellknighta na tri. Btw, druhý až šiesty level vytvoril James McGee, tvorca hernej Alice v krajine zázrakov.

V treťom leveli stretnete prvého nepríjemného nepriateľa, pred ktorým si musíte dávať pozor. Je to zombie s rotačákom. Bude vás chcieť zabiť aj z kilometra a aj z takej vzdialenosti vás trafí, len vy ho nebudete počuť, že strieľa a vidieť možno budete len jeho besnú červenú tvár. Je to nepríjemný bastard, na ktorého najradšej používam rovnakú medicínu ako on na mňa – rotačný guľomet. Ten v treťom leveli aj dostanete, takže ho využívajte na všetkých menších nepriateľov – to znamená zombie a impov.

Štvrtý level je opäť výborný, len som nepochopil jeden secret s krabicami. Piaty level je veľmi temný a opäť sa odohráva v kanáloch. V tomto leveli môžete nájsť plazmovú pušku, no len v super-tajnej miestnosti, kde sa tak ľahko nedostanete. Potom tu prvýkrát stretnete nové preskinované monštrum – hellknighta. Ak ste hrali prvý diel, tam bol ako bosák prvej epizódy, no to bol barón z pekla v červenej farbe. Toto je jeho slabší bratranec, ktorý vydrží buď tri rany z raketometu alebo brokovnice.

Šiesty level je srandovný, pretože hneď na začiatku stretnete pavúčieho másterminda. Toho ľahko zabijete tak, že stlačíte spínač a plošina ho rozpučí. A neskôr stretnete kostlivých revenantov, ktorý majú nepríjemné navádzané rakety, inak nie sú ťažkí. Zabijete ich na dve rany s dvojhlavňovky.

Siedmy level je veľmi jednoduchý a štvorcový. Je to v podstate aréna, v ktorej ste hodený medzi siedmych mancubov a dvanástich arachnotronov, ak hráte na štvrtú či piatu obtiažnosť. Takže sa pripravte, že budete opakovane zomierať. Tento level vytvoril McGee spoločne s Petersenom. Najskôr budete zabíjať mancubov – to sú tuční démoni, ktorí strieľajú dve ohnivé gule. Tým je ťažké sa vyhnúť aj kvôli ich rýchlosti a nepredvídateľnému smeru, keďže nie vždy letia presne na vás. Najlepšie je proti týmto démonom použiť raketomet a mať sa kde schovať, keď strieľajú. Zaujímavosťou je, že pri strieľaní kričia slovo „animal“. Po leveli môžete nájsť neviditeľnosť, no tá je nanič a veľa rakiet. Po mancuboch sa otvorí druhá časť levelu a prídu ďalší ťažkí nepriatelia. Menší pavúčí démoni s plazmovými puškami.

Osmy level mi pripadal, akoby ho vytvoril nejaký fanúšik, pretože sa do Doomu nehodí a pôsobí ako testovací level. A vytvoril ho Petersen. Čo vám budem hovoriť – je tu plno pascí a plno nepriateľov: 55 impov, 43 pekelných prasiat, 20 barónov z pekla – barónov, nie tých ľahších hellknightov. A tí budú bojovať proti jednému cyberdémonovi, ak ich necháte. Dobrou správou je, že v tomto leveli môžete nájsť BFGčko.

Deviaty level je opäť plný nepriateľov a oveľa viac stretnete Pain Elementála, ktorý sa ukázal už level predtým. Tohto nepriateľa by som charakterizoval ako takú triesku v päte alebo prste. Je veľmi nepríjemný, pretože dokáže vyvolávať malé stratené duše a keď ho zabijete, ďalšie tri z neho vypadnú, ak majú dostatok miesta. Raketometom na neho nechoďte, pretože vám pred ksicht môže vyvolať dušu a to vás prizabije. Takže najlepšie, čo môžete urobiť, keď ho uvidíte – pošlite mu jednu výživnú porciu plazmy z BFGčka.

Desiaty level bol pre mňa najťažší z celého Doom 2. Možno aj pretože som si vystrieľal muníciu v predchádzajúcom leveli a tu som jej veľa nemal a musel ňou šetriť. V tomto leveli musíte systematicky a trpezlivo čistiť miestnosti, pretože nepriateľov je ešte viac než predtým (takmer 300), na druhú stranu je tu 18 secretov. Dobré je nájsť berserkra a toho používať proti démonickým prasatám, aby ste šetrili muníciu. V časti, kde je veľa zombii sa dá nájsť aj veľa tajných miestností – stačí strieľať do stien s nápisom UAC a nájdete plno dobrôt. Túto mapu začal tvoriť už Tom Hall pre prvý Doom, no nakoniec sa do finálnej hry nedostala a v dvojke ju dokončil Sandy Petersen. No a na konci levelu nájdete cyberdémona, ktorý sa dá ľahko obísť, ak nechcete strácať muníciu.

Jedenásta mapa ma bavila, pretože mala hlavu a pätu – vytvoril ju Romero. Fakt výborný level dizajn, z ktorého cítiť atmosféru prvého dielu. Stretnete v ňom prvýkrát, dovolím si povedať, najťažšieho nepriateľa – Arch-ville. Je to taký nekromancer, ktorý dokáže oživovať padlých démonov a keď vás uvidí, po krátkom intervale vám dá masívne poškodenie, ak sa mu neschováte. Po smrti vykríkne „why – prečo“. Toto slovo bolo nahraté mladým dievčaťom a mixované inými zvukmi.

Dvanástym levelom v podstate začína tretia epizóda – dostávate sa na Zem do mesta. Tento level považujem za vôbec najhorší z celého druhého dielu. Táto mapa je nielen hnusná, okrem toho je v nej toľko pascí, až sa budete cítiť ako v horore S.A.W. Petersen sa snaží trolliť hráčov a v tejto mape sa mu to podarilo na jednotku. Ďalšou trinástou mapou je opäť celkom veľké mesto. Druhá najhoršia mapa, ktorá ma takmer vždy odradila od ďalšieho pokračovania. Poďme radšej ďalej.

Štrnástu mapu konečne vytvoril niekto iný – McGee. Level dizajn je výborný, len si dajte pozor na zombie s rotačníkom – je ich tu plno a opäť radšej systematicky vyčistite každý roh a každé okno. Pätnástu mapu vytvoril Romero – je to jeho druhá mapa v hre. Je veľmi otvorená a podobná na trinástu – Downtown, no je oveľa krajšia a nepriatelia sú rozmiestnení logicky. Z tohto levelu sa môžete dostať do tajnej úrovne. Tá je odkazom na Wolfenstein 3D a je to v podstate prvá úroveň. Zabojujete si proti nacistom a môžete nájsť ďalší tajný exit do druhej tajnej mapy. V nej môžete poštvať cyberdémona proti nacistom.  Na konci budete musieť zabiť štyroch obesených Commander Keenov. Je to samozrejme odkaz na úspešnú arkádovú sériu od id Software.

V šestnástom leveli sa Petersen konečne polepšil, pretože tento jeho level ma bavil oveľa viac. Hlavne tie jeho nekonečné spawny monštier. V sedemnástom leveli čakajte veľa zákerností, pretože ho vyrobil Romero. Osemnásty Petersenov level je opäť arénou, než plnohodnotným levelom. Devätnásty level s citadelou je skôr bludiskom, v ktorom hľadáte, čo otvoril aký spínač – pripomenulo mi to Hexen. Dvadsiaty level vytvoril opäť Romero – zažijete epický súboj másterminda a cyberdémona. V mojom prípade vyhral pavúk. Tento level je inak plný chodenia po láve, takže si nezabudnite obliecť protiradiačný oblek.

21. level a konečne sa ocitáte v pekle. Zem ste vyčistili a teraz idete vyčistiť aj peklo od démonov. Názov tohto levelu je podľa úspešnej kapely Nirvana a Kurta Cobaina, ktorý v apríli 1994 spáchal samovraždu. V rovnakom roku vyšiel aj Doom (v októbri). Kurt sa zabil brokovnicou do hlavy, pritom túto zbraň môžete nájsť hneď na začiatku. Podľa internetového fóra je táto mapa považovaná za vôbec najhoršiu. Mne až tak nevadila, pretože ja už mám svoje najhoršie vybraté.

22. vytvoril McGee. Výborná mapa, v ktorej sa pohybujete v úzkych priestoroch. Plno pascí, monštier a výborný level dizajn. 23. mapa je Petersenov výtvor a hneď som vedel, prečo. Kvôli vybuchujúcim barelom. Celý level je o nich, no opäť je to jedna z tých škaredších máp.

24. mapa je špecifická svojimi úzkymi cestami, po ktorých sa budete pohybovať. A budete preskakovať veľa plošín. V Doome sa nedalo skákať, no aj tak ste mohli preskakovať plošiny. 25. mapu vytvoril nový človek – Shaw C. Green. Je to jeho jediná mapa pre druhý Doom a celkom sa mi páčila. Len bola príliš tmavá na môj vkus a niekedy ste ani nevideli nepriateľov.

26. vytvoril Romero. Výborná pekelná mapka plná kakodémonov a lietajúcich duší, no na môj vkus trochu krátka. 27. vytvoril Petersen. A táto sa mi kupodivu páčila, pretože predstavila nové assety – ocitnete sa v knižnici a autor pekne zapracoval na svetlu. A tá výborná miestnosť s mancubami a zdvojenou realitou, ktorá vás zmätie snáď ani nepotrebuje komentár. 28. level je zvláštny. Konečne vám pripadá, že ste v pekle ale ťažko sa vyznať kam máte ísť.

29. level má parádny začiatok. Idete tu dole pomalým výťahom a k tomu hrá parádna hudba. Romero opäť vedel, ako už od začiatku zaujať. A hudba Roberta Princa. Čo vám poviem. Luxusný level. Posledný tridsiaty level je v podstate len bossfight. Vytvoril ho Sandy Petersen a ak hráte v GZDoom, je až smiešne jednoduchý, pretože môžete mieriť. V pôvodnej DOSovej verzii ste mieriť hore a dole nemohli, preto ste museli bossáka zabiť postupným padaním z plošiny a snažením sa v ten pravý okamih trafiť malú dieru v hlave. Inak, ak si dáte cheat na prechádzanie cez stenu a pozriete sa, kde triafate, tak triafate hlavu Johna Romera. To mal byť interný vtip dvoch vývojárov, ktorí vedeli, že hráči záverečného bossa neuvidia, teda jeho sprit, preto spočiatku ani nemal byť žiadny. Len akási malá šedá bodka. Nakoniec len tak zo srandy sprit zmenili na hlavu Johna Romera a mysleli si, že si to nevšimne. Samozrejme, že si toho všimol – práve vtedy, keď išiel editovať zvuk záverečného bossa. Preto k nemu nahovoril text a pustil ho odzadu. Keď si ho pustíte odzadu vy, tak hovorí: „Aby si vyhral hru, musíš zabiť mňa, Johna Romera“ (To win the game you must kill me John Romero).

Doom 2 bola jedna z hier, ktorú som mal nainštalovanú na každom počítači. Aj dnes sa hrá veľmi dobre, nech hráte pôvodnú verziu na DOS, upravenú na konzoliach či s GZDoom alebo Brutal Doom, je to stále zábava aj po 26 rokoch. A to už je čo povedať. Alebo si zahrajte nový druhý diel, ktorý vyšiel tento rok v marci.