Blood II: The Chosen

Rychlokvašne urobený druhý diel, no čierny humor z neho srší jak za mlada!

Keďže sme mali včera sviatok Všetkých svätých (písané 2.11.2014), uctil som si ich okrem vykrádania hrobov aj dnešnou recenziou v podobe druhého Blooda. Pokračovanie prišlo po roku a je nemenej krvavé a našťastie ostal aj čierny humor. Keďže rok na vývoj hry je podľa mňa málo, autori museli prejsť z DOSu na Windows a Blood 2 bola ich jedna z prvých hier na nových systémoch, takže sa na ňom len učili pracovať. Za rok 1998 stihli vyrobiť tri hry, jedna z nich je aj dnes recenzovaná hra.

Prvý diel si pamätám veľmi dobre. Recenzovali sme ho pred troma rokmi (Streamline) a nedám na neho dopustiť. Prvý Blood využíval 2.5D Build engine z Duke Nukem 3D a mňa veľmi zaujímalo, aký engine si vybrali autori pre diel druhý. Blood 2 využíva 3D Engine s názvom Lithtech 1.0. Prvú verziu využíval okrem druhého Blooda ešte aj Shogo (taktiež od Monolithu). Verziu 1.5 použili na KISS: Psycho Circus, čo bola šialená FPS z roku 2000 od Third Law a taktiež sa použila do deviateho dielu Might and Magic. Verzia 2.0 a 2.2 využili hry ako No One Lives Forever, Sanity, Legends of Might and Magic alebo Die Hard: Nakatomi Plaza. Z týchto štyroch menovaných hier som hral len dve, takže s enginom mám už aké-také skúsenosti. Neskôr Monolith vydalo upravený LithTech engine Talon, ktorý použili v Aliens versus Predator 2. LithTech Jupiter zase použili do druhého dielu No One Lives Forever alebo do Tron 2.0. či F.E.A.R alebo Condemned. Jupiter bol obľúbený a neskôr ho začali používať aj iné firmy, takže zaručil prísun peňazí firme Monolith. Ale dosť o engine.

Recenzie v roku vydania ale ešte aj dnes boli a sú rozporuplné. Niektorým ľuďom sa hra páčila, iným naopak nie. Môj názor na to znie, že hra pôsobí ako rychlokvaška, ktorá mala zarobiť, nedorobená záležitosť, v ktorej je vidno odfláknuté animácie a dizajn levelov. Jednotlivé scény už nepôsobia ikonicky a zapamätateľne ako to bolo u prvého dielu. Zbrane sú narýchlo nakreslené päťročným deckom, no aj keď niekedy pôsobia komixovo, je na nich vidieť reflexia prostredia. Nepáčilo sa mi, čo urobili s mojou obľúbenou svetlicovou pištoľou. Zbraní je tam príliš veľa, človek ich nestačí odhadzovať a k tomu máte skoro stále dve zbrane, takže nemôžete používať sekundárny útok, ktorý z nich robil špeciality (dajú sa vyhodiť, no stačí po nich prejsť a máte ich opäť v ruke). Stačí si len porovnať grafické spracovanie, level dizajn, nepriateľov a nápady, ktoré sršali z prvého Half-Life a bude vám jasné, že autori z Monolithu asi museli spať na riadne nepohodlnom gauči, a tak si kompenzovali svoj nedostatok spánku na svojej novej hre. Blood 2 práve vystihol veľký BOOM FPS hier, ktoré prišli no nových systémoch. Napíšem len tie veľké pecky, ktoré v tom roku vyšli: Unreal, Delta Force, Star Wars: Jedi Knight, SIN alebo Turok 2. Blood 2 sa v tej záplave síce nestratil, pretože fanúšikovia na pokračovanie čakali, no určite boli sklamaní (druhý diel nastavil úplne iný štýl a zo začiatku mal veľké množstvo bugov, ktoré neboli ani dodnes odstránené), a tak siahli po lukratívnejšom titule, ktorý im ich priania naplnil.

Aby som len nekritizoval, na hre sa mi najviac páčil čierny humor. Keby sa hra tvárila vážne a bola by to len obyčajná strieľačka, klesla by v mojich očiach o pár stupňov nižšie. Keďže je to Blood a autori mali ešte živo v pamäti prvý diel, v ktorom sa im podarilo hláškovať, druhý diel nesklamal. Hlavný hrdiny Caleb opäť dáva jednu za druhou a mimo to hláškujú aj nevinný občania malého mestečka. Dej hry sa posunul o sto rokov vpred (2028) a z kultu menom CABAL, ktorý mal Caleb zničiť sa stala obria spoločnosť CabalCo, ktorá kontroluje celé mesto (trochu mi pripomínala CTOS z Watch Dogs). Caleb opäť obživol a tentoraz bude musieť zničiť celú spoločnosť a muža, ktorý ju vedie – Gedeona. Keďže je to FPSko, príbeh až tak vnímať nebudete, skôr si budete užívať zabíjanie všelijakých monštier a oživlých mŕtvol. Žranie srdcí z živých ľudí mi pripomenulo Blood Omen, aj keď v ňom ste boli upírom, tu ste mŕtvolou.

Nepriatelia sú na jednej strane divní, na druhej sú riadne badass. Vždy keď som nabehol do miestnosti a bol v nej Drudge Lord, so slovíčkom „A kur*a“ som hľadal najbližší východ, pretože s týmto chlapíkom by ste sa zoči-voči stretnúť naozaj nechceli. Na druhú stranu v hre môžete naraziť na malých gremlinov (tí boli až v „The Nightmare Levels“), ktorí sa vám budú vysmievať, tých som z duše nenávidel. Po grafickej stránke vyzerajú otrasne a vôbec sa do hry nehodia. Ďalšie také monštrum bolo shrikes – strieľa na vás akési zelené pichliače, je rýchle a veľmi tuhé. Graficky sa mi do hry vôbec nehodilo. Naopak, keď budete počuť a vidieť chodiť po zemi malé ruky alebo prísavníky (ako z Votrelca), možno vám prebehne mráz po chrbte. S niektorými ľuďmi si môžete pokecať, občas z nich vypadnú srandovné hlášky. V tom momente som sa cítil ako v Kingpin: Life of Crime, no tu sú ľudia vychŕtli, a tam požrali tonu steroidov (aj ženské). Tiež mi hra pripomínala Soldier of Fortune, tá ma ale bavila oveľa viac. Dosť mi vadilo, že nepriatelia boli 100% presní za každých okolností. Takisto v niektorých leveloch neboli žiadne lekárničky a ani nepadali srdcia z nepriateľov, takže ste si nemali ako doplniť život.

Aj keď je level dizajn taký aký je, v úrovni ide rozbiť skoro čokoľvek a je to pre hranie potrebné, pretože v krabiciach, smetných košoch a iných boxoch môžete nájsť využiteľné predmety, či muníciu. A to sa hodí. Zabudol som spomenúť, že si na začiatku hry môžete vybrať jednu zo štyroch charakterov – Caleb je z nich najvybalancovanejší. Okrem neho si môžete vybrať aj Gabriellu, Opheliu alebo Ishmaela, no pozor! Ak nebudete hrať za Caleba, nebudete mať príbehové animačky. Na druhú stranu budete mať na začiatku odlišné zbrane. Rok po Blood 2 prišiel akýsi malý datadisk „The Nightmare Levels“, v ktorých sa hráč dozvedá viac o tom, ako jednotliví hrdinovia stretli Caleba. Môžete čakať nové monštrá alebo zbrane, no obtiažnosť je pekelne vysoká, takže bacha na to.

Zbraní je celkovo 17, no všetky nosiť nemôžete, preto sa dajú vyhadzovať. Okrem klasických strelných ako 9mm pištoľ, uzi, dvojhlavňová upilovaná brokovnica a iných budete môcť strieľať aj s vrhačom napalmu, môžete na nepriateľa poslať Orb, ktorý sa mu prisaje na ksicht a vyvŕta mu mozog, dokonca môžete nepriateľa postriekať sprejom na chrobáky, v ktorom je kyselina. V datadisku Nightmare sa mi veľmi (a tým myslím naozaj VEĽMI) páčila zbraň Flayer, ktorá otvorila malé portály a pripútala k nimi nepriateľa pomocou háku a reťazí a pomaly z nich ťahala vnútornosti. Zvrátené, ale geniálne! Autori sa pri tejto zbrani nechali inšpirovať sériou Hellraiser. V hre budete môcť natrafiť aj na energetické zbrane ako tesla kanón alebo laserovú pušku od spoločnosti CabalCo, ktorá je aj pre používateľa nebeznečná, keďže jej lúče sa niekoľkokrát odrazia od steny. Taktiež sa dá nájsť experimentálna zbraň – generátor singularity, čiže čiernej diery. Táto zbraň bola takou nahrážkou za BFG (Big Fucking Gun) z Dooma. Taktiež nemôžem zabudnúť na voodoo bábiku, ktorá zostala nezmenená. Z hry odstánili napríklad granátomet, „Spear Gun“, „Microwave Gun“ alebo „The Decapitator, ktorý nahradil Orb.

[su_note note_color=“#011e95″ text_color=“#c3c3c3″ radius=“11″]Verdikt: Blood 2: The Chosen je dobré FPS. Nepovažoval by som ho za priemerné, pretože obsahuje notnú dávku čierneho humoru, ktorý v hrách tak chýba(l). Bez neho by to bola priemerná FPS. Chcelo by to možno ešte viac popracovať na hre, autori ju urobili naozaj narýchlo, chcelo by to viac lásky a starostlivosti, no tlačil ich určite čas, pretože začali vychádzať hry, ktoré sa stali sami o sebe legendami. Keby na druhú stranu vyšla hra v roku 1999, verejnosť by ju možno zobrala ešte prísnejšie. Možno to tak bolo lepšie.

[yasr_overall_rating size=“large“][/su_note] [yasr_visitor_votes size=“medium“]