Motorečky z minulosti prišli aj k nám!
Motorečky, ako sme ich zvykli nazývať, mal každý správny hráč na disku svojej 286ky, 386 alebo nebodaj novšieho Pentia 120. Už si presne nespomínam, ako som ku hre prišiel, či bola už zázračne na harddisku alebo ju tam niekto nevedomky napchal. Vtedy to nebola až taká malá hra – mala vyše pol megabajtu! Takže ste si museli dopredu premyslieť, čo tam vopcháte (na disk, samozrejme). Pentium 120 nám doniesol strýko v roku 1997, čo už je 18 rokov dozadu, takže mi prepáčte, ak mi už pamäť nebude slúžiť. Bol som malý osemročný fagan, ktorý neskôr pár krát vlastnoručne vymazal Windows 95 a potom aj 98, takže som nevedel, ako taká mašina funguje. Vedel som len, že hranie hier ma na nej neskutočne bavilo a jedna z prvých hier bola aj Motorečka (alebo v skratke – C:IGPR). Predchodca bol Grand Prix Circuit (GPC), o rok staršia hra, v ktorej ste mohli závodiť s formulami F1 v svetoznámych okruhoch.
Rozdiely medzi prvým a druhým dielom je minimum. Hudba a zvuky sú podobné a na prvý pohľad aj grafická stránka. Tá je trochu detailnejšia, hlavne keď si pozriete horizont. Celková plynulosť hry je lepšia, už nemáte pocit, že sa pozeráte na pohybujúce sa obrázky ale skutočne hráte závod. Takisto tu je viac tratí. V GPC ich bolo osem, tu ich je pätnásť. Trate sa líšia okrem rôznych zákrut hlavne špecifickým prostredím, takže keď budete napríklad v Japonsku, uvidíte sopku. Vo výbere tratí nájdete aj okruh Československa a v niektorých môžete prejsť aj obľúbeným tunelom. Ním bolo problém prejsť hlavne v GPC, tu som experimentálne skúšal, či motorka nárazom do tunela exploduje. Žiaľ, neukázali to… 🙁
Taktiež mi vadila prerušovaná čiara na ceste, keďže sa nenachádzame na ceste, kde jazdia autá a predchádzajú vás zľava. V prvom diele to bolo tiež, no tam som si to neuvedomil. Autori to tam podľa mňa nechali preto, aby ste vedeli, ako rýchlo idete a či sa vôbec pohybujete, ak ste nemali na čom prehrať zvuk. Novinkou je aj to, že trate nie sú rovinaté (na jednej výškovej úrovni), a tak niekedy idete do kopca a nevidíte, čo vás čaká ďalej. Je tu mapa, na ktorú sa môžete pozrieť a uvidíte, čo vás čaká, takže moment zaskočenia sa tým pádom znižuje.
V hre sú klasicky tri módy. Ak ste hrali predchodcu, budete vedieť, do čoho idete. V jednotlivej trati sa musíte najskôr kvalifikovať, čo trvá len jeden okruh. Hneď potom budete súperiť proti až deviatim motorkárom, no sú strašne pomalé, takže ich predbehnete aj s prstom v nose – ak máte nastavenú ťažšiu obtiažnosť, budete musieť preradzovať, takže prst z nosa si samozrejme vyberiete (alebo inej časti tela…). Aj keď do nich budete búrať, nič sa im a vám nestane (aspoň na malej obtiažnosti). Niekedy môžete búchaním do súpera spadnúť (to sa mi stalo málo krát). Ak si dáte trať na viac okruhov, môže sa stať, že sa niektoré motorky vašich súperov pokazia a uvidíte ich vedľa trate. No a z týchto motoriek ležiacich len tak na okraji sa stávajú nebezpečné prekážky, ktorých keď sa dotknete, spadnete z motorky. A keď raz spadnete, končíte v závode. Definitívne. Kruté? Realita.
Keďže boli na výber v GPC formule tri (Ferrari, McLaren alebo Williams), tu si môžete vybrať tiež z troch motoriek. Údaje, či majú motorky kolesá Michelin, Prdelin alebo Temelín vám mohlo byť v detstve ukradnuté. Potrebovali ste len vedieť, že 125ka šla najpomalšie, 250ka bola priemer a s 500vkov ste hrali najradšej aj keď sa nedala ovládať. Na začiatku trate, hneď keď vyštartujete, môžete dokonca zdvihnúť predok motorky a zamachrovať tak pred kamarátmi (dnes už nie, to bejvávalo). O rok neskôr vyšiel Stunts, ktorý sa graficky a hratelnostne dostal zas o pomyselný krok bližšie k realite.
[yasr_overall_rating size=“large“]
[yasr_visitor_votes size=“medium“]
- Výrobca: Distinctive Software
- Distributor: Accolade
- Rok vydania: 1989
- Platformy: DOS, Amiga, Amstrad CPC, Commodore 64, ZX Spectrum
- Extra: