Grand Prix Circuit

Závodná nostalgia v prvej vlne!

Tak toto je nostalgia ako sviňa (aspoň z mojej strany, pardon za výraz… bola to jedna z prvých hier, čo som hral). Túto hru alebo aspoň jej druhú verziu s motorkami (The Cycles: International Grand Prix Racing) mal na svojom harddisku starej 386ky určite každý. Malá veľkosť a dostupnosť hry sa šírila malými disketami z počítača na počítač ako vírus (podobne na tom boli aj ďalšie hry ako Vlak alebo Tunneler). Grand Prix Circuit vyšiel najskôr na Commodore 64 a až neskôr sa ako pavúk rozliezol na Amigu, Amstrad, ZX Spectrum a DOS.

Don A. Mattrick je známy zakladateľ firmy Distinctive Software, ktorá bola známa svojimi simuláciami (v hre je zastúpený pod menom Don Matrelli… sú tam aj iní vývojári s inými menami). Vo svojej dobe boli jej hry dosť pokrokové a líšili sa oproti konkurencii – napríklad Lotus Esprit Turbo Challenge (nevyšiel na DOS) – hlavne modelom jazdy, keďže ste mohli radiť rýchlosti a vozidlo malo určitú zotrvačnosť, takže ste museli hľadať na trati cestu, ktorou sa vydáte. Okrem týchto vlastností ste hrali GPC z kokpitu formule, čo bol vtedy neskutočný zážitok. Nevideli ste len zadok auta s arkádovým ovládaním ale cítili ste sa ako v pravej formule F1. V dobových recenziách vytýkali recenzenti hre veľmi malý rozdiel rýchlosti (takmer nijaký), keď idete 40kou a keď valíte 200 míľ za hodinu. Aj tak hra dostala v priemere známku 8/10, čo bolo slušné.

V tejto hry ide o jediné – vyhrať. Máme tu šampionát, v ktorom sa pozrieme do celého sveta – Brazílie (Jacarepaguá), Veľkej Británie (Silverstone), Nemecka (Hockenheim), Kanady, Talianska (Monza) alebo Japonska (Suzuka). Každý okruh je špecifický svojou dĺžkou, zákrutami a hlavne prostredím, aj keď zmena prostredia sa líši len inými tribúnami, niekedy uvidíte zelené kopce, inokedy kríky a dva-krát prejdete cez tunel. Kokpit je kapitolou samou o sebe. Na svoju dobu bol dosť vymakaný – volant sa hýbe, máte tu spätné zrkadlá, takže môžete kontrolovať pohyb vzadu, taktiež funguje tachometer, takže dobre vidíte, kedy máte preradiť rýchlosť (ale to sa dá zistiť aj počúvaním motora), výšku poškodenia vašej formule zase vidíte nad volantom (nie je nad to naraziť v tuneli do steny alebo minúť zámerne vchod). Obtiažnostné stupne sú ďalšou kapitolkou. Na najľahšej hráte vlastne arkádu – preradzovanie rýchlostí je automatické a poškodenie vozidla vypnuté, takže môžete ostatných búrať. Ak si dáte ale najťažší stupeň, budete musieť sami preradzovať, čo je zo začiatku dosť ťažké a ak pár krát ťuknete do inej formule, môžete sa rozlúčiť s pohárom. Taktiež nesmiete preťažiť motor príliš veľkými otáčkami a ani zo začiatku žhaviť motor na neutrále a z jedničky sa snažiť rozbehnúť už rozbehnutý motor – undergroundoví hráči budú sklamaní. Z vozidiel je na výber značka Ferrari (červená mňamka), bledý Williams alebo neprekonateľný McLaren. Keďže Šumi bol král, obľúbil som si červené Ferrari. Prítomnosť pitstopov ma potešila – ak sa vám už na trati kĺže a nestíhate ani na posledného súpera, dá sa v nich zastaviť a hoši z týmu vám môžu za pár sekúnd vymeniť všetky kolesá.

Graficky bola na tom hra v roku vydania veľmi dobre a bola považovaná za jednu z najlepších závodných hier tej doby, pretože ste si v nej mohli vybrať, či chcete hrať arkádu alebo simulátor. Škoda len, že sa nedá jazdiť v protismere a naschvál v plnej rýchlosti búrať protivníkov. Dokonca sa nedá ani podvodom si skrátiť trať – môžete síce vybočiť na trávu, no v nej sa plazíte ako slimák. Šampionát nie je problém vyhrať hneď na prvý raz – veľa ľudí poznamenávalo nízku obtiažnosť. Každá trať (okrem praktickej jazdy) obsahuje kvalifikačný okruh a samotný závod. Hudba a zvuky sú legendárne a môžu vám vnuknúť aj takú myšlienku, že z takého mála sa dá urobiť kvalitná záležitosť – dnes už skôr nostalgická.

[yasr_overall_rating size=“large“]

[yasr_visitor_votes size=“medium“]

• Výrobca: Distinctive Software
• Distributor: Accolade
• Rok vydania: 1988
• Platformy: DOS, Amiga, Amstrad CPC, Apple IIgs, Commodore 64, Macintosh, ZX Spectrum
• Extra: