Crazy Cars

Nuda, nuda, shit, shit…

Hrali ste už niekedy hru, ktorá by sa vám chcela pomstiť? Ktorá by vás nútila nervozitou rozbíjať veci okolo? Prvý diel Crazy Cars je v istom zmysle tou pravou hrou, na ktorú to pasuje (hry, ktoré zároveň milujem a nenávidím: Dota a Battlefield). Najviac ma vedelo v hre dožrať nie to, že som občas narazil do auta a to ma spomalilo, ale to, že ďalšie autá cezo mňa prerážali a ja som sa nevedel pohnúť z miesta. Toto je najväčšia chyba hry a asi jediná, pretože moc obsahu teda nemá. Úlohou hry je prejsť určitý úsek z bodu A do bodu B v časovom limite. Máte určité množstvo sekúnd a keď sa nedostanete do cieľa včas, prehrávate. Všetky trate sú v jednom grafickom prevedení, líšia sa máličko pozadím a tým, či sa cesta schyľuje viac doľava, doprava alebo rovno s možnosťou kopcov. Zajazdíte si v niektorých miestach v USA – Arizona, New York alebo Malibu. Hra by bola aj zábavná (nie nebola, čo si to namýšľam), keby nebolo tej jedinej chyby, ktorú som napísal vyššie. Zlá konverzia (pôvodne hra vyšla na ZX Spectrum) je čerešničkou na nechutnej torte. Keby dnes nejaká firma vydala podobnú sra*ku, ďalšie diely by si už jednoducho nedovolila vytvoriť (paradoxom je, že veľa firiem DNES takéto nedokončené paškvily produkujú). Jednak by jej to nedovolil distribútor a otočil by sa na nádejnejšiu firmu a jednak by nemali financie a zlým predajom by nemali ani na platenie vývojárov a skrachovali by.

Titus je známa firma, ktorá nemala všetky hry zlé. Napr. taký Prehistorik bola pecka, trochu zjašená, ale hrať sa dala. Alebo taký Titus the Fox, istého času hraná skákačka. Po druhom Prehistorikovi im opäť začalo šibať a dali sa na vyrábanie šachu či hier na platformy ako Game Boy a Nintendo 64. WTF?!

Jediným pozitívom môže byť to, že si zajazdíte najskôr za Mercedes 560 (dnes už šrot) a neskôr aj za Porsche 911 Turbo, Lamborghini alebo Ferrari GTO. Háčik je v tom, že ak si chcete zahrať za iné auto než Mercedes, musíte prejsť celú hru (!!!) – vyhrať všetky trate. Autá sa líšia akceleráciou, top speedom, zvukom motoru (v PC verzii s PC Speakerom asi nie) a samozrejme vzhľadom. Ten vzhľad na PC verzii asi ťažko budete hľadať, keďže celá hra má 4 farby, odporúčam hrať Crazy Cars na Amige či Commodore 64. Zaujímavosťou je, že Crazy Cars mal vyjsť aj na Atari 2600, no tento port bol zrušený.

Druhý diel Crazy Cars tiež nepobral moc úspechu, na koberec slávy túto sériu dostal až tretí diel, ktorý vyzerá oproti predchodcom ako úplne iná hra od úplne iného tímu. Neviem čo sa stalo. Buď sa autori zobudili zo zlého sna a vyvarovali sa chybám, alebo prvý diel vyšiel príliš skoro a autori nemali skúsenosti a ani prostriedky na výrobu lepšieho titulu. Crazy Cars sa mi najviac podobá na Turbo. Nie je síce až také zlé, no malo si zobrať príklad z o rok staršieho titulu Out Run, ktorý vyšiel na hracie automaty zásluhou japonského dizajnéra Yu Suzuki.

Zamrzelo ma, že v hre si nemôžete vylepšovať po odjazdenej trati auto. Keď skončíte hru, ukáže sa trápne high score, kde napíšete svoje meno a to je všetko. Všetko. Nič viac. Vážne za takúto hru v roku 1987 Titus niečo chcel? Ja by som to nedával hrať ani v detskom domove deťom zadarmo.

[yasr_overall_rating size=“large“]

[yasr_visitor_votes size=“medium“]

• Výrobca: Titus France SA
• Rok vydania: 1987
• Platformy: DOS, Amiga, Amstrad CPC, Atari ST, Commodore 64, MSX, Thomson TO, ZX Spectrum
• Extra: