System Shock

Neodporúčam ľuďom, ktorý neznášajú cyberpunk a neradi pri hre rozmýšľajú, ostatní sa budú kráľovsky baviť!

FLASHBACK: dnes sa mi po troch dňoch úporného drvenia podarilo pokoriť hru, ktorá je stará viac ako 18 rokov. Rozhodol som sa o nej čo-to napísať skôr než zo mňa úplne vyprchá posledná kvapka eufórie. (dalo by sa hovoriť o orgazmoch v hernej zábave) O hre System Shock už nejaký ten piatok viem, ale nikdy som nenabral odvahu to skúsiť. Odradili ma práve statické obrázky v časopisoch a na internete, z ktorých som nevedel vydedukovať ako sa to vlastne hrá a preto som hru odsúdil k zabudnutiu. System Shock má na svedomí staro-nové-zrušené štúdio Looking Glass pod taktovkou Originu, ktorý neskôr odkúpilo Electronic Arts (tí supy sú snáď všade). Looking Glass po osamostatnení vydali aj pokračovanie System Shock 2, ktoré vyšlo v priebehu roku 1999.

STORY: náš príbeh začína v roku 2072, keď sa šikovný, bezmenný hacker pokúšal nabúrať do siete vesmírnej stanice Citadel patriacej spoločnosti TriOptimum. Pri tomto počínaní bol však rýchlo odhalený umelou inteligenciou Shodan, ktorá ho lokalizovala a do jeho bytu vyslala komando. Hacker je rovno presunutý na Citadelu kde má byť aj súdený. Jeho priestupkom sa však zaoberá Edward Diego, ktorý ponúkne hackerovi čistý štít a najmodernejší čip umožňujúci vstúpiť do kyberpriestoru výmenou za spoluprácu. Hacker túto lákavú ponuku samozrejme príjme a bez rozmyslu vymaže Shodan všetky etické aspekty a zákony robotiky. Po vykonaní svojho diela podstupuje implantáciu čipu a je uložený do liečebnej kómy s dĺžkou trvania 6 mesiacov. Po prebratí sa ocitá na palube lode, ktorú Shodan ovládla a jej osadenstvo vyvraždila, alebo premenila na kyborgov. Časť bola dokonca podrobená mutagénnym vírusom, z ktorého testovaním na ľuďoch prišiel práve Edward Diego a ich telesná schránka prešla rozsiahlou mutáciou. V tejto chvíli je hacker kontaktovaný Zemou a dostáva ďalšiu ponuku ak zničí Shodan, resp. zabráni tomu aby zničila Zem, tak spoločnosť TriOptimum zabudne na jeho podiel viny.

GAME: oným bezmenným hackerom sme pravdaže my a do deja vstupujeme vo chvíli keď už Shodan bezpečne ovláda celú stanicu. Po úvodnom zoznámení sa s ovládaním (k tomu sa ešte vrátim) a získaním základného vybavenia v podobe tyče, čítačky správ, kompasu a prístupovej karty sme kontaktovaní Zemou, konkrétne Rebeccou Lansing, ktorá nám oznámi, že sme asi poslednou ľudskou bytosťou na stanici Citadel a žiada nás, aby sme prerušili nabíjanie laseru a tým zabránili ďalšej katastrofe v podobe zničenia Zeme. Ako rýchlo zistíme, úloha nebude tak jednoduchá, lebo náš pohyb si rýchlo všimne Shodan a všemožne nám začne znepríjemňovať život. Tá mrcha má totiž pod prstom všetky zámky na stanici, ovláda početnú armádu robotov a sleduje nás pomocou kamier, ktoré sú rozmiestnené po celej stanici. Práve tento jej dohľad budeme musieť eliminovať a to predovšetkým ničením obvodov a kamier. Po zničení obvodu sa zobrazí jedno číslo, ktoré je potrebné pre neskoršiu deštrukciu stanice. Niektoré prepínače alebo dvere nie je možné použiť pokiaľ neklesne jej dohľad na 0% (záleží to aj od obtiažnosti). Už hneď v druhej miestnosti na Nás čaká menší súboj s troma servobotmi, ktorých budeme musieť likvidovať pomocou tyče. S tyčou si vystačíme možno tak v úvode, ale s pribúdajúcou odolnosťou nepriateľov ju budeme musieť zameniť za silnejšie zbrane. Odporúčam byť pozorní a prehľadať každú skriňu či mŕtvolu. Mŕtvoly u seba majú častokrát rôzne zbrane, muníciu, e-maily a prístupové karty. Jednotlivé podrobnosti o udalostiach na Citadele sa dozvedáme práve z mailovej korešpondencie, ktorá sa po zobratí automatický ukladá v čítačke. Kedykoľvek si ju potom môžme pohodlne prečítať a zistiť tak, čo vlastne máme robiť. Jednotlivé predmety, ktoré sa všade povaľujú sú po zobratí ukladané do priehľadného inventára, ktorý je rozdelený na štyri časti a to: hlavné, hardvér, ostatné a softvér. V položke hlavné (MAIN) sa nachádzajú všetkých zbrane, drogy a granáty, ktoré so sebou ťaháme. Celkovo je v hre asi 15 zbraní, z ktorých môžme mať pri sebe iba sedem, preto je nutné časom tie slabšie odhadzovať. O tom, že je arzenál naozaj pestrý niet pochýb a zahŕňa také kúsky ako samopale, pištole, raketomety a energetické zbrane, napr. taký blaster, iónovú pušku, laserový meč. Výhodou energetických zbraní je, že nepotrebujú žiadnu muníciu, ale spotrebúvajú drahocennú energiu, ktorá je však neobmedzene dobíjateľná pomocou batériových článkov a nabíjacích staníc. Vhod určite príde aj regulovateľnosť intenzity energetických zbraní, čo sa v reále prejavuje tým spôsobom, že ľahších nepriateľov a kamery môžme ničiť menšími dávkami a tým šetriť drahocennú energiu. Elektrina je síce nevyčerpateľná, no je používaná nielen zbraňami, ale spotrebúva ju aj väčšina hárdveru, ktorý dokáže vyriešiť mnohé problémy za nás a preto je nutné držať akú takú úroveň nabitia. Ďalšou o nemenej dôležitou premennou, ktorú je nutné udržať nad nulou je stav nášho zdravia. Máloktorý boj s nepriateľskými jednotkami sa zaobíde bez ujmy na zdraví a v prípade, že je to kritické, je nutné urýchlene vyhľadať liečebnú jednotku, ktorá nás uzdraví alebo použiť liečebnú drogu či lekárničku. Druhov drog, ktorými časom budeme disponovať je sedem a v situáciách, kedy heslo „radšej loptu“ stráca zmysel, je ich užitie nevyhnutné. Umožnia nám napríklad vidieť v tme, zvýšia naše reflexy a bojaschopnosť či dokonca odbúrajú z nášho tela rádioaktivitu (pre viac informácií odporúčam kontaktovať svojho dílera), ale nezabúdajme, že sa stále jedná iba o drogy a ako každé „liečivo“ majú aj vedľajšie účinky v podobe halušiek alebo následnej vyčerpanosti organizmu… Ďalšou užitočnou súčasťou našej výbavy je okrajovo spomínaný hardvér, ktorý sa po zobratí inštaluje do nášho tela a papá drahocennú energiu. Musím uviesť na pravú mieru, že bez niektorých kúskov hardvéru by sme boli stratení a to doslova. Za hardvér sa počíta už napríklad taká mapa, ktorá je krásne prehľadná a dajú sa do nej robiť poznámky. Osobne odporúčam si na mape označovať také miesta, ku ktorým sa budeme pravidelne vracať ako nabíjacie stanice či liečebné jednotky. Z užitočného hardvéru mi nedá nespomenúť oblek, chrániaci pred radiáciou a bez užitia, ktorého môžte zabudnúť na dokončenie hry, pretože finálny súboj sa odohráva v tak zamorenom prostredí, že aj Černobyľ by svietil závisťou. Samozrejmosťou hardvéru je jeho upgrade, ktorý sa vykoná automaticky po nájdení vyššej verzie ako máme nainštalovanú a prejavuje sa nielen nižšou spotrebou energie, ale aj pridanou hodnotou v podobe nových funkcií. Za ďalší a nemenej dôležitý hardvér by som snáď ešte označil takú lampu, gravitačné boty, korčule (chýbali mi iba bežky, možno sa dočkám v dvojke:-D) a nočné videnie. Hardvér je po nainštalovaní ovládaný ikonkami, ktoré sa nám postupne objavujú po oboch stranách obrazovky.

Klobúk dole pred autormi, ktorí do hry zapracovali aj využitie čipu pre vstup do kyberpriestoru. Toto naše prenesenie je realizované formou špeciálnych zásuviek a v podstate ide z mojej strany o vítanú minihru. Našou úlohou v elektronickom svete je prelietavať koridormi, zbierať rôzne informácie, bojovať s antivírusovými programami a takmer v každej sieti natrafíme aj na súbor, ktorého aktiváciou odblokujeme dvere v reálnom svete (pri celkovej zápletke sú oba svety reálne). Niektoré súbory sú však kódované ICE bránou a ich napadnutím sa začnú chovať útočne. V kyberpriestore nie je možne si ukladať pozíciu, na druhú stranu je nutné uviesť, že keď umrieme v systéme, nechová sa to ako Matrix a stratíme akurát kompatibilitu a následne sme vyhostení. Nič nám však nebráni to skúšať dovtedy pokiaľ sa to nepodarí. V sieti sa využíva práve vyššie spomenutý softvér reprezentovaný dvomi aplikáciami a to útočnou app PULSER a dešifrovaciou app DRILL. Osobne sa mi táto forma minihry veľmi páčila a vždy keď som objavil prípojku bol som šťastím bez seba. Konieckoncov aj časť záverečného súboju sa odohráva práve na sieti.

Počas celej hry navštívime pomocou výťahov až 10 podlaží, ktoré sú až do určitej udalosti (SPOJLER) plne prepojené, tzn. že sa môžme kedykoľvek vrátiť z vyššieho do nižšieho poschodia. Pre všetky podlažia je však spoločným znakom vynikajúci dizajn a rýchla orientácia. Jednotlivé podlažia sa na seba skoro vôbec neponášajú, čo nám urýchli zmapovanie. Môžte sa tešiť napríklad na nemocnicu, laboratóriá, inžinierske podlažie, vojenské podlažie, reaktor, obytné priestory či doky… Spoločnosť nám budú robiť zástupy robotov a mutantov, ktorí sú rozmiestnení podľa toho v akom podlaží sa nachádzate. Aj keď ničenie nepriateľov je do istej miery zábavné trochu ma mrzí občasný respawn nepriateľov. Bolo pre mňa dosť frustrujúce keď som z posledných síl bežal k liečebnej jednotke a cestu mi skrížili hneď traja mutanti. Našťastie sa respawn objavuje iba v niektorých podlažiach a dá sa naň zvyknúť rýchlym behom. Zástupy, s ktorými budú mať naše zbrane tú česť sú tvorené nepríjemnými robotmi a ešte nepríjemnejšími mutantmi. Z počiatku ide o jednoduchších nepriateľov ako o humanoidov, servorobotov a kyborgov. So stúpajúcim podlažím nám nepekne zatopia bojové roboty I. a II. rady, neviditeľní mutanti, kyborgomutanti či dosť nepríjemní elitní kyborgovia. Repertoár je však oveľa bohatší, ale nie je v mojich silách ich na tomto mieste všetkých opisovať dodám snáď, že rozdiel medzi robotmi a mutantmi je hlavne v ich výbave. Pri obratí mŕtveho robota sa vždy nájde aj nejaká munícia narozdiel od mutantov, ktorí pri sebe nemajú nič. Som to ja ale nezdvorilý. Akosi som pozabudol na SHODAN, ktorá je bezpochyby tým najhorším nepriateľom, ktorá sa na nás celý čas díva z každého monitoru, sem tam nám pošle nejaký výhražný e-mail (pošta pre teba, ale stenu nedáme preč) a neustále ruší našu komunikáciu so Zemou. Po zmarení jej zámerov s laserom sa nám vysmeje a začne vyvíjať vírus, ktorý sa chystá doručiť na Zem. Po odstránení aj tohto nebezpečenstva sa začne nahrávať do pozemských sietí, preto budeme musieť odpáliť antény a započneme autodeštrukciu stanice. Poslednou jej šancou na záchranu je odlúčenie deviateho podlažia od zbytku Citadeli, ale ty, děvko, nám neutečieš :D…

Veľký vplyv na hru má aj výber obtiažnosti, ktorí je rozložený do štyroch položiek boj, úloha, cyber, rébusy a v každej je možné priradiť stupeň obtiažnosti od 0 po 3.Priznám sa, že som s tým veľmi nečaroval a všetko nechal štandardne na úrovni dva. Voľba týchto parametrov je dosť dôležitá a pri nesprávnom nastavení si v lepšom prípade iba hru sťažíte, v tom horšom totálne pokazíte a preto neodporúčam hraničné hodnoty 3 a 0.

CONTROLS: u System Shocka ma dosť shockla komplikovanosť ovládania, ktorá sa nezaobíde s klasickými šiestimi klávesami. Prvé čo na Vás po spustení novej hry vyskočí je tabuľka, ktorá stručne popisuje jednotlivé záložky po okrajoch hernej obrazovky. Pravdupovediac trocha som sa aj zľakol tejto komplikovanosti, lebo System Shock mi na prvý pohľad pripomínal iba akúsi formu doomovky. Precitnutie však prišlo rýchlo, nielenže beží na úplne inom engine, ktorý, by som si dovolil povedať, predbehol svoju dobu, ale možnosťami, ktoré ponúka, sa vymyká akejkoľvek spojitosti s Doomom. Ospravedlňujem sa, ak som teraz niekoho naštartoval, ale nevidel som v žiadnej inej hre z tých rokov, aby sa dalo krčiť, plaziť, nakláňať do strán či dokonca skákať. Dnes sa môžu tieto prvky zdať ako samozrejmé, ale v onej dobe to bolo novátorské. Tieto pohyby si však vybrali za obeť cca 12 kláves a to sme ešte len pri pohybe. Značnú časť ovládania dotvára aj myš, bez ktorej si System Shock nezahráte. Bežné otváranie dverí, prepínanie tlačidiel, zbieranie predmetov, streľbu – to všetko ovládate myšou. Potom či sa ovládanie dá nejako zmeniť som veľmi nepátral pretože existuje remake SS, s podtitulom portable a ten tieto neduhy ovládania odstraňuje pomocou aktívneho otáčania myšou, ovládaného pomocou klávesy E.

VISUAL: robím to nerád, ale musím upozorniť, že grafická stránka disketovej verzie je poslabšia, pretože umožňuje rozlíšenie maximálne 320×200, u CD verzie, s ktorou som mal tú česť, je rozlíšenie zvýšené až na 640×480 bodov. V rozlíšení jednoznačne vyhráva remake, ale ten som zbežne vyskúšal až po dohratí CD verzie a neviem či umožňuje aplikáciu češtiny. Čo sa týka zvukov v hre takmer každá správa je dabovaná a hudba príjemne dokresľuje mrazivú situáciu, ktorá sa na palube Citadeli odohráva. Rušivo na mňa pôsobili iba prechody výťahmi, kedy sa hudba automatický zmení na pohodovú…

[su_note note_color=“#011e95″ text_color=“#c3c3c3″ radius=“11″]Verdikt: po zhliadnutí kvalitného intra som sa dostal k ešte kvalitnejšej hre, jedine čo zarazí je množstvo tlačidiel, ktorými sa hra ovláda, a to že ich je viac ako v Doomovi má svoje opodstatnenie. System Shock je síce hra, ktorá by sa dala označiť za Doomovku, ale práve takému označeniu som sa chcel vyhnúť. Ak už musím túto hru sprzniť ako ďalší Doom klon, musím povedať, že tento žiak preskočil svojho učiteľa najmenej dvakrát a narozdiel od svojho vzoru vyložil na stôl kvalitný príbeh a akčno-advetúrne prvky. Túto hru neodporúčam ľuďom, ktorý neznášajú cyberpunk a neradi pri hre rozmýšľajú, ostatní sa budú kráľovsky baviť.

[yasr_overall_rating size=“large“][/su_note]

[yasr_visitor_votes size=“medium“]