Sanitarium

V jadre Sanitarium nie je klasickou adventúrou…

FLASHBACK: Nad dnešným kúskom som dosť váhal, či ho mám alebo nemám zaradiť. Dôvodov bolo veľa – napríklad to, že nemám teraz akosi času nazvyš a tiež aj to, že je to iný žáner než ten, ktorému som sa venoval doteraz. Ide o adventúru z 98-meho, o ktorej môžem už teraz povedať, že je viac než zaujímavá. Tentokrát nepôjde o humorné dielko, ale o psychoanalytickú úchylárku. Z tohto spojenia by Vám malo byť jasné, že nepôjde o masovú hru, ale hru, ktorá si svoje publikum hľadá len ťažko. Koľkí z Vás hrali Neverhood ? Asi všetci … ale koľkí hrali hry ako Harvester, Gabriel Knight alebo I Have No Mouth and I Must Scream? Ak Vám tieto hry nič nehovoria, tak túto recenziu môžte rovno preskočiť…

STORY: Kde bolo tam bolo, bol raz jeden doktor Max Laughton (hlavná postava) – pracoval na lieku proti nešpecifikovanej chorobe, ktorá zabíjala predovšetkým deti. Jeho kolega na túto chorobu vymyslel liek, ktorý, ako zistil Max, nielen že chorobu nezastavil, ale ju iba brzdil. Okrem toho spôsoboval mutácie a smrť o dosť bolestnejšiu ako samotná choroba. Toto zistenie si Max nechcel nechať pre seba a chcel to najsamprv prekonzultovať so svojou ženou, preto odišiel z práce skôr. Vonku lialo – hrmelo, no Max sa cítil vo svojom aute bezpečne. Na rádiu si spustil svoje obľúbené Cédé a napadlo ho zavolať svojej žene a dať o sebe vedieť, že už ide domov. Nevedel však, aký rýchly spád udalosti naberú a ako sa jeho život prevráti naruby. Totižto jeho kolega sa to s tým nevydareným liekom rozhodol ututlať, preto sa Maxovi pohral s brzdami. Po nehode, pri ktorej preletel cez zvodidlá sa Max ocitá, povedzme, že v sanatóriu i keď blázinec je presnejší. „Prečo sa po nehode ocitám v blázinci, aké je moje meno (What’s your name? Who’s your daddy ? 🙂 a prečo mám obviazanú celú hlavu?“ To sú otázky, ktoré bombardujú Maxovu dušu a nájsť odpoveď na nich nebude také ľahké…

GAME: Niekto hovorí, že na začiatku bolo svetlo ale na začiatku Sanitária bola tma. ,,Panebože, kde to som?“, napadne Vás keď sa trochu rozhliadnete. PRÁSK, PRÁSK, PRÁSK ozýva sa odniekiaľ zhora. „Čo to je za príšerný zvuk“, idete sa pozrieť a zistíte, že to si nejaký blázon rozdrbáva hlavu o stenu. Ako vidíte, začiatok je drastický a hra nebude poľavovať ani neskôr. Vaše prvé kroky povedú práve cez vežu blázinca, v tomto úvode, ktorý bol aj súčasťou dema, si máte vyskúšať základné ovládacie prvky. Z príbehu sa tu toho veru veľa nedozviete. Hra sa ovláda klasicky myšoidne, ľavým tlačidlom skúmate, rozprávate sa a pravým riadite pohyb. Keďže ide o adventúru, tak okrem chodenia budete musieť sem-tam aj zbierať a používať predmety. Na to slúži inventár, ktorý je vyvolávaný kliknutím na Maxa. Nemusíte sa báť hľadania miliónu vecí, za celu hru som mal v inventári maximálne 5 položiek. Okrem zbierania musíte často viesť dialóg. Kladenie otázok je na dosť nízkej úrovni, no stačí iba s každou postavou vyčerpať všetky témy, ale pre postup príbehu však niekedy musíte dávať pozor na to, čo Vám kto povie.

No zatiaľ by sa dalo povedať, že je to klasická adventúra. Omyl, ovládate síce postavu, riešite hádanky, vediete dialógy, ale o to vážne nejde. Podstatou hry je myšlienka, nazvime to idea, ktorá hovorí, že ľudský mozog môže byť neriadene silnejší ako všetko zlo tohto sveta. Všetky postavy, ako aj celý okolitý svet, s ktorým je Max po nehode konfrontovaný, sú len výplodom jeho chorej mysle. Každá rana, každá obava, nevyslovená myšlienka, strach či zážitok z detstva sa zhmotnili a vybudovali svet „peklo duše“. Max určite nie je celkom duševne zdravý, ale títo démoni, ktorých živí svojimi obavami mu na duševnom zdraví nepridajú. Všetko má svoj dôvod, tak aj Maxov poškodený mozog vie, ako obnoviť stratenú rovnováhu. Vedie ho cez problémy, ktoré v sebe síce ututlal, no ony ostali hlboko zakorenené v jeho podvedomí, aby sa teraz mohli vynoriť a skoncovať to s ním raz a navždy. Hra je rozdelená do deviatich kapitol, pričom každá kapitola predstavuje jeden takýto zážitok z podvedomia.

Patrilo by sa povedať, že žánrovo ide o horor a celá hra sa uberá týmto smerom. Môžem na rovinu povedať, že hra neakceleruje z gore, ako tomu bolo v Harvestrovi. Ide jednoznačne o psychologický horor a asociáciu s filmami a kultúrou. Asociácia je na mieste – pri návšteve opusteného mesta, kde ostali iba deti sa neubránite myšlienke na film Deti Kukurice. Spojitosť je v tom, že rodičov tiež vyvraždila neznáma Matka, živiteľka a všetky deti ju uctievajú. Ani jedno z detí sa s Vami nechce rozprávať alebo vám povie iba časť pravdy o Matke, dokonca ju chvália. Každé z detí pritom mutuje, za čo môže Matka. Úchylnosť je korunovaná výjavmi deti s drevenými nohami skákajúcimi cez švihadlo, mŕtve dievčatko ťahané na vozíku, chlapec s dvomi ústami… To som vymenoval iba výjavy z prvej kapitoly a do konca ich ostáva ešte osem 😀

Vaše kroky povedú cirkusom, márnicou, cintorínom a miestami, ktoré možno označiť za výplod chorej mysle. Aby toho nebolo málo, autori pridali aj bojové scény a niektoré pasáže odohráte zasa v tele niekoho iného (napr. ako mŕtva sestra, aztécky bojovník či komiksový hrdina) . Každé miesto v hre vo Vás bude evokovať, že ste to videli už v nejakom horore a určite si zaspomínate na It!, Clowns Killers from Mars, Freddyho Krugera, atd… Je ťažké posúdiť spojitosť s horormi, ale snáď to bol vedľajší produkt tvorenia scenára.

VISUAL: Keby som mal hodnotiť hrateľnú a vizuálnu stránku hry, tak hrateľná by bola priemerom a vizuálna na jednotku. Viacero krát sa mi stalo, že som zastavil a pozoroval skvelú prácu grafikov. Ich práca často hraničí až s umeleckým dielom. Klobúk dole pred stvárnením nočných môr a kreácii. Milo ma prekvapil aj dabing, každé slovo v hre je totiž dabované a musím uznať, že je celkom kvalitný a miestami mrazivý (škoda, že je po anglicky). Do hry sa dá celkom jednoducho vhodiť neoficiálna čeština. Neoddeliteľnú súčasť hry tvoria animácie. Je ich pomerne dosť, ale kľudne by som ich oželel, keby namiesto nich boli pridali dve kapitoli naviac.

[su_note note_color=“#011e95″ text_color=“#c3c3c3″ radius=“11″]Verdikt: V jadre Sanitarium nie je klasickou adventúrou. Jednotlivé svety nie sú rozsiahle, ide v nich skôr o to dozvedieť sa pravdu, uzatvoriť staré rany, odpustiť sám sebe, ako riešiť problémy. Problém vidím v tom, že úloh a hádaniek mohlo byť aj viac. Tie, na ktoré som natrafil, mi dosť potrápili závity, hlavne tá s tabuľami, kde bolo treba zistiť heslo. Môže sa Vám zdať, že celá hra je úchylná, ale na konci je pravda, ktorá to všetko vysvetľuje a dá Vám iný pohľad na vec..

[yasr_overall_rating size=“large“][/su_note]

[yasr_visitor_votes size=“medium“]