Jagged Alliance

Na svoju dobu dosť revolučná a SILNE NÁVYKOVÁ.

FLASHBACK: polovičku leta mám už zdarne za sebou a počas tohto obdobia som sa akosi nepretrhol. Chcel by som to napraviť a venovať sa zase starým hrám, no keďže ešte mnohí z Vás neabsolvovali svoju dovolenku, dnes sa podelím o svoje skúsenosti s jednou cestovkou (MADLAB), ktorá mi sľúbila nezabudnuteľnú „poznávaciu“ dovolenku na tropickom ostrove Metavira. Kto mohol tušiť, že je to slušne povedané oj*b a svoj výber ešte oľutujem alebo nie?!…

TRUE STORY: aby som však začal od začiatku a nič nevynechal, hneď po zložení zálohy (ktorá nebola malá) som začal googliť kde sa vlastne spomínaný ostrov nachádza. Na moje počudovanie som však toho veľa nevypátral a až známy, ktorý dlhé roky pracoval v KGB, mi ozrejmil, že ostrov naozaj existuje a počas studenej vojny bola práve na tomto ostrove testovaná atómovka. Trochu som sa poľakal (aj pokakal) a chcel som, aby mi okamžite vrátili zálohu, no bohužiaľ to už nešlo. Keďže ostrov oficiálne neexistuje nebudem vysvetľovať, kde sa nachádza a začnem popisovať až svoj prílet naň. V deň, v ktorý som dorazil na ostrov ma privítali dvaja Američania – Jack s dcérou – a vysvetlili mi, že na ostrove rastú vzácne stromy (dôsledok ožiarenia), ktorých miazga má nepredstaviteľný význam pre farmaceuticky priemysel. Bol tu však jeden problém – skôr ako som na ostrov dorazil ja, spolupracoval s nimi ešte jeden Američan Santino, ktorému preplo z peňazí a celý ostrov si násilne privlastnil. Prekvapila ma Jackova požiadavka, aby som ostrov zasa obsadil, že mám dosť skúsenosti a v tej chvíli som silne začal pochybovať, či vôbec niekto na tomto bohom zabudnutom ostrove má aspoň štipku zdravého rozumu. Posledné slovo však mala práve Jackova dcéra, ktorá mimochodom celkom ušla (bol som široko ďaleko jediný biely muž), a tak som si to premyslel, že pred svojím odchodom si s ňou ešte trochu užijem :D:D:D. Viac ako Jackova dcéra na mňa zapôsobila hotovosť 20 000 $ / € 16.184,37 , ktorú som si chcel poctivo uliať do vrecák a vypariť sa ako gáfor…

GAME: ešte toho večera ma zaviedli do mojej izby, ktorá bola dosť mizerne zariadená, jedno okno, posteľ, počítač a kalendár. Keďže večer sa niesol v nudnom duchu a žiadne polonahé domorodkyne z prospektu som nenašiel, prvé na čo som siahol bol práve spomínaný počítač. Nebol to však žiaden výkonný stroj. S internetom bol napojený na organizáciu, o ktorej som nepočul: A.I.M.S. – žoldniersku organizáciu. Rýchlo som si zhodil ružové okuliare a pochopil som, že oni to myslia fakt vážne a preto som z pasie začal študovať životopisy žoldnierov, ktorí boli práve voľní. Vybrať som si mohol až ôsmich naraz a o tom, že výber stál dosť za hovno Vám asi písať nemusím. Väčšinou išlo o renegátov, bývalých vojakov, medikov, opravárov, trestancov a samozrejme aj psychopatov. Určujúcim kritériom pri výbere boli práve ich skúsenosti a denný žold, ktorý dosahoval maximálne hodnotu 12 000 $ / € 9.710,62 u akéhosi Mikea, a že šlo o mašinu na zabíjanie môžem iba potvrdiť, ale odmietol so mnou spolupracovať, vraj som preňho malá ryba a mal asi aj pravdu. Do svojho týmu som nakoniec dosadil rusa Ivana, ktorý ma očaril svojou streleckou presnosťou, Fidela, muža, ktorý sa naozaj vie oháňať výbušninami, Ice-a výborného strelca a bežca a zvyšok tímu som poskladal z tých najlacnejších kreatúr. Svoju objednávku som potvrdil a systém ma upozornil, že mužov mi doručí hneď zajtra ráno, ale dopraví ich vrtuľníkom, ktorého prenájom stojí 600 $, s čím som samozrejme súhlasil. Potom som si šiel ľahnúť, no celú noc som nezažmúril oka až nad ránom kedy ma zobudil zvuk vrtuľníka a moji muži.

Umenie viesť vojnu nie je až tak zložité ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať a hlavne, keď som nemusel nastaviť vlastný krk. Každý z môjho 8-členného komanda bol vybavený rádiom, pomocou, ktorého som riadil ich kroky. Už prvý deň sa mi podaril menší husársky kúsok keď sa mojim mužom podarilo obsadiť až 6 sektorov z 60. Samozrejme sa to nezaobišlo bez strát a zranení, a preto som bol nútený svojich mužov nasledujúce dva dni nechať na ošetrovni. Nepriateľ si však spätne zabral územia a bol som tam, kde na začiatku. Na piaty deň som začal útočiť koordinovanejšie, územie, ktoré som zabral som nechal strážiť a nasadil som aj zberačov, ktorí mi denne dokázali zarobiť až 500$ / € 404,61 na osobu, no nebola to žiadna sláva. 10 dní som bilancoval na hrane noža, pretože po vyplatení denného žoldu pre vojakov, strážnikov a zberačov mi toho veru veľa neostávalo. Problémy nastávali aj pri bojoch, ktoré sa zo začiatku zdali byť až veľmi jednoduché, no s postupom na západ nepriateľ začal akosi pritvrdzovať a moji muži a ženy pocítili, že sú slabšie vybavení ako nepriateľ. Morálka mužstva bola dosť na dne až do chvíle kedy sme začali nachádzať nepriateľské zásoby zbraní a munície. Od toho času som postupne vybavil každého vojaka primeranou helmou, okuliarmi, vestou a poriadnou búchačkou. Jediné čo ma mrzelo, že zbrane a ostatné vybavenie sa časom začali dosť ničiť a o nákupe zbraní nebolo ani slychu. Preto som nechával jedného vojaka vždy na základni aby mi pokazené veci opravoval.S rastúcim územným podielom rástol aj podiel stromov, ktoré boli v mojom vlastníctve, no nastala chvíľa, v ktorej som dokázal vyťažiť viac ako spracovať. Tu nastala menšia kríza manažmentu – potreboval som ďalšiu továreň na spracovanie. Od počiatku som vlastnil totižto iba jednu a Santino, ako som sa dozvedel, až tri. To ma trocha naštvalo, a tak som sa rozhodol obsadiť jeho továreň, no ten kretén to v poslednej chvíli vyhodil do luftu. Územie som zabral, ale ďalšie tri dni som musel dávať budovu do poriadku. Na to, aby som mohol popísať každý deň by som potreboval ešte veľa riadkov a preto to zase raz skrátim. V posledný dvadsiaty deň na ostrove som sa pokúsil dobyť sídlo Santina. Čo sa zdalo byť bežná rutina, zmenilo sa v zbesilý útek pralesom. Ten hajzel ma vtedy fakt nasral maximálne. Po príchode na barák som takmer celý svoj tím prepustil až na Fidela a Ivana. Chýbajúcich členov som si najal v A.I.M.S., peňazí bolo totižto viac než dosť a preto som si najal tých najlepších špecialistov, ktorých som vybavil M14,M16, brokovnicami, granátmi a výbušninami.Výplaty pre môj tím dosiahli hodnotu 54 000$, ale vedel som, že je koniec. Posledný súboj potom vyzeral asi tak, že do budovy, v ktorej sa Santino krčil pri stene som vnikol cez priečku, ktorú som vybúral C4-kou. Výbuchy, ktoré sprevádzali môj postup ho posadili na zadok a jedine na čo sa zmohol bolo vyhodenie vlastného sídla do vzduchu. To bol vlastne posledný boj, po ktorom nasledovala veľká oslava a chlast tiekol prúdom. S rusom Ivanom som sa tak ožral, že si chudák zabudol aj peniaze na baráku. Po vyplatení žoldu som sa rozlúčil s Jackom a jeho dcérou, ktorí mi ešte raz poďakovali a nastúpil som do vrtuľníku. S preletom za obzor som vedel, že sa na Metaviru už nikdy nevrátim, ale ostali mi krásne spomienky na Jackovu dcéru, ktorá žiaľbohu už nie je pannou :DDDD

END but…

VISUAL: nemám nič čo by som mohol vytknúť, na dobu kedy hra vyšla má celkom premakanú hudbu a animácie, ktorých je dostatok. Každá postava je naviac dabovaná a z niektorých je cítiť aj prízvuk. Napríklad taký Ice hovorí plynulo anglicky, ale je v tom cítiť špetka nemčiny. Neviem či to bol zámer, ale na mňa to dosť zapôsobilo. Jediná výtka je záverečná animácia, ktorá sa mohla niesť v pozitivnejšom duchu no čo už…

VIDEO: dnešný gameplay zachytáva priebeh posledného boja o Metaviru. Ako je možné vidieť, tím ktorý som zložil nie sú žiadne béčka, ale ináč to už nešlo…

[su_note note_color=“#011e95″ text_color=“#c3c3c3″ radius=“11″]Verdikt: Jagged Alliance je ďalšou ťahovou stratégiou, ktorá na svoju dobu bola dosť revolučná a ja môžem iba chváliť a pokladať klobúk na zem. S hrou som sa stretol po prvýkrát ako prílohou časopisu SCORE, kde ma veľmi neočarila. Mal som pocit, že to nie je nič moc, ale sakramentsky som sa mýlil a keď sa nenecháte odradiť obalom, stane sa Metavira Vaším druhým domovom. Na záver snáď upozornenie: „SILNE NÁVYKOVÉ“…

[yasr_overall_rating size=“large“][/su_note] [yasr_visitor_votes size=“medium“]