Rané roky nového milénia boli pre hernú a predovšetkým PC komunitu dobré roky. Čo dobré. Neskutočne namaxované skvelými hrami. Len v roku 2003 vyšlo toľko kvalitných hier, že ich človek ledva vedel spočítať. Freedom Fighters bola jedna z nich a dodnes na ňu spomínam ako na hru s veľkým potenciálom, ktorú si všimlo príliš málo ľudí. Dnes sa nedá nikde digitálne kúpiť, na GoGu vo wishliste ju chcú tisíce ľudí a ak ju aj niekde zoženiete, veľmi zle funguje na nových systémoch. Mne sa ju ale podarilo spustiť a dnes aj v 4kčku vyzerá stále dobre. Tak si ju poďme predstaviť.
Freedom Fighters je strieľačka z tretieho pohľadu z roku 2003 od IO Interactive. To sú autori série Hitman a už z videa si môžete všimnúť, že sa FF podobá na druhý diel Hitmana, z ktorého si požičal engine. Môžete sa tak tešiť na parádny ragdoll – čiže fyziku handrovej bábky. Tu som si ju užíval strieľaním do áut, keď boli nepriatelia za nimi ukrytí. Výbuch ich pekne odhodil. Alebo vystrelením z RPGčka, či po dobre hodenom granáte. V roku 2004 potom prišiel Half-Life 2 a priniesol nadčasovú fyziku.
Prvé, čo si na Freedom Fighters všimnete, bude hudba. O ňu sa postaral slávny Jesper Kyd, dvorný skladateľ Hitmana, neskôr Assassins Creed či Borderlands. K hre výborne sedí, je to mix rytmickej elektroniky a plného zvuku symfonického orchestra s dôrazom na plechové dychové nástroje. Chorál naspieval a nahral Zbor maďarského rozhlasu, takže kvalitka. Je počuť ruský text – ten napísal Gaelle Obiegly. Hudba tak dokonale dokresluje atmosféru kedysi slobodného štátu utláčaného komunistickým režimom.
Freedom Fighters sa odohráva v alternatívnej histórii – Sovietsky zväz hodil na Berlín prvú atómovú bombu, čím ukončil druhú svetovú vojnu a stal sa tak svetovou superveľmocou. S podporou komunistických štátov po celom svete sa rozhodol okupovať Spojené štáty, ktoré aj obsadil. Američania nestihli ani pípnuť a už pri svojich brehov mali ruské ponorky, ktorých by sa zľakol aj Chuck Norris. Domovským obyvateľom sa to samozrejme nepáčilo, preto sa začali po New Yorku, kde sa celá hra odohráva, búriť ľudia. Z nich sa stali rebeli, ktorí chcú získať mesto naspäť a vyhnať rusákov zo svojho kontinentu.
Budete hrať v koži inštalatéra Mária. Ale čoby. Inštalatéra Chrisa Stone, ktorý šiel so svojim bratom Troyom navštíviť novú klientku Izabellu Angelinu. Tá je zhodou okolností aktivistka a to sa rusákom nepáči, preto jej byt v tom momente napadne sovietska armáda v čele s útočnou helikoptérou. Vášho brata zbalia, no vy sa zatiaľ stačíte schovať. V prvých sekundách hry sa nebudete učiť chodiť ako v nových hrách a objavovať taje kláves W, S, A, D, hra vás rovno hodí do akcie a to je super. V rukách máte len montážny kľúč, s ktorým vrtuľník asi ťažko poškodíte. Stretnete prvého spojenca, s ktorým ujdete pred chaosom, ktorý panuje v meste. Naučíte sa strieľať do výbušných barelov, používať lekárničky, hádzať molotovovy a zažijete rage tanku a krásne vybuchujúce autá na kedysi rušnej ceste v New Yorku. Kamera mi prišla v interiéroch dosť blízko, zle sa potom hra ovláda, no akonáhle prídete vonku, oddiali sa. Inak prerod hlavného hrdinu naprieč celou hrou je výborný – na začiatku bude vyzerať ako normálny civil, na konci sa mu zmení nielen vizáž ale aj výraz. A narastú mu vlasy a na tvári sa objaví zopár jaziev. Čiže celkovo bude mať nasratejší výraz. Ale divíte sa mu, keď toho toľko prežije?
Medzi misiami vás bude informovať súdružka Tatiana Kempinski, ktorá má výbornú ruskú angličtinu, až mi to pripomenulo skvelého slovenského youtubera PPPítra. Vy sa do tejto stanice neskôr dostanete, no Tatianu bohužiaľ (alebo skôr vďakabohu) nestretnete. Hlavným záporákom je generál Tatarin, no bossfight s ním nezažijete – skôr ho zabijete Hitmanovsky snajperkou. Bossfighty tu vôbec nehľadajte. Hra je veľmi rýchlo ukončená a akoby useknutá v polovici príbehu a posledná misia sa ničím výrazne nelíši od ostatných. Nepriateľských vojakov je len päť typov – prvými sú klasickí pešiaci, neskôr prídu tuční s brokovnicou, veľmi presní snajpri, ktorí vás nečakane zabijú, odolnejší vojaci so submachine gun a obrnenci s guľometom, ktorých musíte nakŕmiť granátmi, aby skapali. Ako bonus vás niekedy napadne nindža-žena – tá mi ale extra ťažká neprišla.
Po prvom úvodnom úteku je z vás oficiálne rebel. Schovávate sa, rovnako ako ostatní rebeli, v kanáloch pod mestom a odtiaľ budete plánovať všetky ďalšie akcie a útoky. Hneď na začiatku si môžete vybrať z dvoch misii – buď pôjdete najskôr na policajnú stanicu alebo na poštu. Takže prechod hrou je čiastočne nelineárny. V každej misii máte za úlohu zmeniť vlajku z Ruskej na Americkú, poprípade niečo vyhodiť do povetria. Na to ale potrebujete C4ku a tá sa len tak hocikde neváľa po zemi.
Ako prvú misiu som si vybral policajnú stanicu. Hneď som ale zistil, že sa ďaleko nedostanem, pretože policajtov mal v zameriavači snajper. Takže šup do druhej lokácie, tam som vyhodil do vzduchu benzínovú stanicu a tým odstránil aj snajpra. Takže znovu k policajnej stanici, no sovieti si postavili slušnú obranu z guľometných veží. Takže do stanice musíte nájsť inú cestu. A hľadanie okľúk a tajných prechodov, ako sa do budovy dostať ma na hre bavilo. Ak neviete, ako máte postupovať ďalej, spýtajte sa civila, ten vám poradí. Ak nechcete bezhlavo ísť na nepriateľa, musíte využívať aj ľahký stealth – verím, že nepriateľom by sa dalo v niektorých situáciách úplne vyhnúť, no ja som si chcel užiť streľbu. Stealth som aj tak musel viac využívať, pretože som hral na tretiu obtiažnosť zo štyroch a hra sa stávala pri väčšom počte nepriateľov ťažká – vojaci sú presní a veľmi rýchlo vás zabijú, ak si nedáte pozor. Na nižšiu obtiažnosť ani neodporúčam hrať – je to potom nuda, nepriatelia sú ľahkí a celý level prefrčíte v pohode aj sám. Na stanici oslobodíte sexy Isabellu a ukončíte misiu zmenou vlajky. Neskôr prídu aj nejaké zvraty v príbehu, ktoré sa mi moc nepáčili.
Počas hry si budete zvyšovať úroveň charizmy – tým, že napríklad vyliečite lekárničkou civila, zničíte C4kou pristávaciu plochu pre vrtuľníky či iné objekty alebo vyslobodíte zajatých rebelov. Keď dosiahnete nový level v charizme, bude sa k vám môcť pridať ďalší spolubojovník. Celkovo ich môžete ovládať až dvanásť a to už je menšia armáda, s ktorou sa dajú robiť slušné veci. V druhej misii na pošte ich môžete mať zatiaľ len dvoch a ich ovládanie je jednoduché – máte príkaz na nasleduj ma, znič nepriateľa či preskúmaj oblasť a bráň oblasť. Ovládanie je intuitívne a rýchlo si na neho zvyknete. Umelá inteligencia rebelov je výborná, pathfinding funguje na jedničku, len si dajte pozor, aby ste svojich vojakov neposlali na istú smrť. Dajú sa síce vyliečiť lekárničkou, tú ale budete potrebovať sami pre seba. Vyliečenie spolubojovníkov vám nedá žiadnu charizmu, pretože by sa to dalo využívať a rozbili by ste tak hru. V misiách je rebelov aj tak vždy dosť, dajú sa nájsť nové sily v každom rohu, preto sa neoplatí liečiť padlých súdruhov. Až v posledných misiách ich bude nedostatok a budete si vážiť každého jedného. Brothers in Arms mala podobné ovládanie spolubojovníkov, no tam hra vsádzala viac na taktiku. AIčko nepriateľov je naopak žalostné. Keď strieľate a bojujete proti jednej skupine, druhá, ktorá je len pár metrov od nich vôbec nereaguje – a pritom strieľate a hádžete granáty. Keď ste vo väčšej vzdialenosti od rusákov a začnete po nich strieľať, tupo sa začnú plížiť vaším smerom, pritom sa nekryjú a dostávajú sa do otvorených priestorov, kde ich môžete v pohode sundať. Niekedy si vás AIčko vôbec nevšíma alebo sa hlúpo kryje za prekážkou, že je to až na smiech.
Počas misie sa nedá hocikde ukladať – musíte nájsť kanál a tak si rýchlo uložiť hru. Je len jeden quick save a ak sa vrátite späť do báze, zmiznú vám vaši spolubojovníci, tak pozor na to. Misie sú si podobné, odohrávajú sa stále v New Yorku a budete plniť stále rovnaké úlohy, tak vás hra môže začať rýchlo nudiť. No často sa mení obdobie – na začiatku to bude leto, potom daždivá jeseň a mrazivá zima, cez ktorú bude husto snežiť, že ani nebudete vidieť pred seba. Freedom Fighters obsahuje 22 misií a každú splníte cca za 10-15 minút, takže hra nie je dlhá a dá sa dohrať do 8 hodín. A to je asi najväčší zápor. Pokojne by som si dal dvojnásobnú nálož.
Do báze sa budete vracať pravidelne a po každej misii v nej niečo nové pribudne – nové zbrane, dekorácia, či viac ľudí. Umocňuje to atmosféru a cítite, že sa posúva čas a vašimi skutkami získavate čoraz viac rebelov. Pripomenulo mi to prvý Division, ktorý sa tiež odohrával v New Yorku.
Zbrane sú úplne štandardné – máte tu pištoľ a revolver a s revolverom je hlavný hrdina taký slepý, že netrafíte fakt že nič aj keby ste sa si na zbraň primontovali tripod, laserový zameriavač, pažbu a optiku. Takže na jednoručné zbrane sa úplne vykašlite, jedine, ak nebudete mať náboje na hlavnú zbraň. Zaujímavosťou je, že na konzoliach ste mali pri bočnej streľbe autoaim, takže aj pištoľ bola smrtiaca. Na PC je akosi nepoužiteľná. Z primárnych zbraní som najviac používal AKčko, s ktorým sa dalo normálne strieľať v strednej vzdialenosti, s brokovnicou netrafíte nikoho, len ak ste od neho meter a na submachine gun sa rýchlo míňajú náboje. Neskôr som začal používať guľomet, ktorý začal padať z obrnených tuhých nepriateľov a samozrejme raketomet. Sniperku využijete len z vyvýšených miest – náboje miniete veľmi rýchlo, no jej presnosť je stopercentná. Zbraní je málo, chcelo by to viac kúskov a keďže sme v alternatívnej histórii, autori mohli vymyslieť aspoň pár experimentálnych.
Po misiách vás bude najviac otravovať vrtuľník – buď útočný, ktorý hliadkuje po meste alebo výsadkový a ten vás bude štvať viac – pretože spawne nových nepriateľov do už vystrieľaných častí. Preto si vždy pred novými misiami skontrolujte, či máte dostatok C4ky, nájdite si na mape najskôr helipad a choďte ho zničiť – uľahčí vám to život v ďalších misiách. V niektorých častiach mesta jazdí funkčný vlak, za ktorým sa môžete skryť a prejsť nepozorovane menší úsek.
Freedom Fighters vyšiel na PC, GameCube, PlayStation 2 a Xbox a zarážajúce je, že na PC prišiel bez multiplayera. Na konzoliach prirodzene bol, dokonca splitscreen až pre štyroch hráčov. Každý hráč si mohol pod seba zobrať až 8 vojakov, tak to museli byť pekné prestrelky. Freedom Fighters sa malo pôvodne volať Freedom: The Battle for Liberty Island – EA Games, ktorá ho distribuovala tento názov ohlásila v roku 2002 na E3ke, no názov neskôr zmenili. V hre mal byť ťahový strategický mód, ktorý mal hrať veľkú úlohu, nakoniec sa do finálnej hry nedostal. To až tak nevadí, pretože ovládanie vašej skupiny rebelov pôsobí dosť takticky, aby sa dalo hovoriť o ďalšom elemente. Po vydaní FF dostalo pozitívne hodnotenia – priemer sa vyšplhal až na pekných 81,5%. Kritike sa páčilo AIčko spojencov, detailné prostredie, realistické zvuky boja a ruská hudba. Plánovalo sa aj pokračovanie, no keď IO Interactive oznámilo ako svoju novú hru Kane and Lynch, na Freedom Fighters sa akosi zabudlo. Najnovšie to vyzerá asi tak, že z toho nič nebude.
Môžem len odporučiť túto hru. Ak som vás z recenzie navnadil, určite ju vyskúšajte.