Toto nebude len recenzia jednej hry z roku 2005. Bude to aj oslava spisovateľa a majstra hororu Lovecrafta a rozoberieme si do hĺbky aj mýtus Cthulhu, ktorý sa stal vo svete taký populárny a aj dnes o ňom vzniká veľa hier. Takže ak chceme pochopiť hru, musíme pochopiť najskôr mýtus a ešte predtým samotného autora.
Na začiatku je dobré položiť si otázku – kto alebo čo je Cthulhu vlastne zač? Na túto odpoveď musíme ísť do roku 1926, kedy majster hororu Howard Phillips Lovecraft napísal novelu Call of Cthulhu (v preklade Volanie Cthulhu). Predtým napísal množstvo iných poviedok a vo svojich raných sa zameriaval skôr na snové zážitky, ktoré sa mi osobne moc nepáčili. Jeho štýl písania je pre mnohých veľmi ťažký, preto mám od neho radšej neskoršie diela ako práve Cthulhu. U nás začala vychádzať od roku 2010 séria kníh od Lovecrafta od Albatrosu v krásnom štýle a obale, za to veľká poklona. Je to chronologická tvorba tohto autora v zatiaľ piatich knihách. A práve v tretej som si konečne prečítal jeho dôležitú novelu Volanie Cthulhu, ktorá sa stala vo svete určite najznámejšou pre širokú verejnosť. Na čítanie Lovecrafta musí byť človek naladený a nemôžete celú sériu zhltnúť ako nejaký román. Jeho poviedky a novely musíte čítať vo vhodnom prostredí – najlepšie sám v noci v lese alebo v opustenom dome. To by bolo adrenalínové čítanie. Preto si myslím, že aj hranie Call of Cthulhu: Dark Corners of Earth je treba hrať vo vhodnom prostredí a nálade.
Lovecraft sa narodil v roku 1890 – jeho otec Winfield zomrel v blázinci keď mal Howard osem rokov a jeho neurotická matka taktiež zomrela v blázinci keď mal 21. Howarda sa potom ujali dve sestry jeho matky, ktoré na tom psychicky taktiež neboli bohvieako. Howard študoval astronómiu a to bude mať veľkú súvislosť s jeho knihami a entitami, ktoré si vymyslel vo svojich poviedkach.
Sám Lovecraft bol písaním posadnutý – nepísal pre honorár ale pre uspokojenie seba samého ako tvorcu. Sám si svoje diela moc necenil a napísal tieto slová: „Snažím sa zachytiť ony ťažko uchopiteľné a nedefinovateľné pocity, ktoré vo väčšej alebo menšej miere sú schopní všetci citliví a predstavivosťou nadaní ľudia.“ No a ukončil by som to citátom od Jozefa Škvoreckého: „Lovecraft nebol veľký spisovateľ, ale vo svojom, vedome obmedzenom, žánri sa snažil byť čo najlepší. Skutočnosť, že toľko rozdielnych ľudí ho milovalo, niečo vypovedá o človeku a jeho literatúre.“
Poďme k samotnému mýtu – sám Lovecraft termín mýtus Cthulhu nepoužíval. Prvú stopu o tomto mýtu by sme našli v poviedke Nyarlathotep z roku 1920. Lovecraft nazýval posla démonov vesmírneho zla ako Starobylí či Veľkí Starci – originál sa mi páči viac: Ancient Ones či Great Old Ones. O rok neskôr v poviedke Bezmenné mesto je zmienka o šialenom arabskom filozofovi Abdulovi Alhazredovi a jeho temnom diele Necronomicon, ktoré je citované krátkym dvojveršom: „Čo vo večnosti leží, mŕtve není, v záhade vekov aj smrť sa v smrť zmení.“
Všetky Lovecraftove poviedky aj keď spolu nesúvisia, sú založené na základnej legende, že našu Zem kedysi obývali iné bytosti, ktoré sa však oddávali čiernej mágii a preto stratili domovské právo a boli zo Zeme vyhnané. Žijú mimo náš priestor a sú pripravené sa kedykoľvek Zeme zmocniť. Tieto entity alebo v Lovecraftovskej terminológií – týchto Starobylých či Veľkých starcov zo Zeme vyhodili Prastarí (v origináli Elder Gods), čo boli dobrí bohovia. Títo Dobrí bohovia nemali mená, len jeden – Noden. No Veľkí starci sú pomenovaní všetci – napríklad boh plodnosti čierny kozol Shub-Niggurath, potom Azathoth, ktorý pri precitnutí prinesie absolútnu deštrukciu a zničí svet alebo kozmická entita Yog-Sothoth (ktorý je aj v hre) a nakoniec Veľký Cthulhu. Inšpiráciu pre tieto zlé entiny Lovecraft bral napríklad z už spomínaného Necronomiconu, potom to bola kniha Eibon čo bol veľmi starý grimoár alebo Mystérium červa od Ludwiga Prinna. Všetky tieto a iné knihy sa začali po Lovecraftovi znovu-vydávať a najžiadanejšie boli práve Necronomicon a Mystérium červa.
Lovecraft obdivoval napríklad švajčiarskeho maliara Henryho Fuseliho, francúzskeho umelca Gustáva Dóreho, španielskeho maliara Francisca Goyu a amerického maliara Anthonyho Angarolu. Naopak estetizáciou mestských slumov sa nechal inšpirovať aj Clive Barker, čo je takisto tvorca hororových príbehov.
Poďme ale k samotnému bohu Cthulhu. Najviac sa podobá na bájneho Krakena (a v otázke kto vyhrá, či Cthulhu alebo Kraken to je snáď jasné). Cthulhu je zlá kozmická entita, takzvaný Veľký Starec, ktorá tu existovala dávno pred ľuďmi. Cthulhu je známy pod rôznymi menami, vyslovovať ho môžeme teda rôzne. Ja som ho ako mladší zvykol volať Cthulhu ale novo si zvykám na Ktulhu. Cthulhu je mŕtvy, respektíve spiaci boh, vnútri zeme a pod morom, no prvým ľuďom stačil predať všetky svoje tajomstvá cez sny. Z týchto ľudí sa stal neskôr kult, ktorý nikdy nezanikol. Je udržovaný neustále a bude navždy existovať – vo vzdialených pustinách a temných miestach po celom svete, až pokým Veľký Cthulhu nepovstane zo svojho temného domu v podmorskom meste R´lyeh a nevezme nad svetom vládu. Toho dňa, keď budú hviezdy pripravené, tak zavolá a tajný kult bude pripravený, aby ho oslobodil. Lovecraft sa nechal inšpirovať Dunsanyho knihou The Gods of Pegana. Mesto R´lyeh sa podľa Lovecrafta nachádza v Tichom oceáne medzi Austráliou a Južnou Amerikou. Dokonca sú v knihe presné súradnice, takže si môžete presne pozrieť miesto R´lyehu. To je inšpirované bájnou Atlantídou. Geometria tohto mesta je abnormálna, neeukleidovská a odporne vzdialená našim sféram a dimenziám. Odtiaľto tvorovia ukrytí v zelených kryptách po nespočetných cykloch vysielali myšlienky, ktorými šírili strach a hrôzu do nočných vidín citlivých ľudí a veliteľsky zvolávali verných, aby sa vydali na púť oslobodenia a nastolenia nového veku vlády mocných.
Podľa Lovecrafta vzniká stále množstvo hier – naposledy minulý rok vznikla adventúra The Sinking City a v 2018 Call of Cthulhu, ktoré som hral ale prišlo mi také nemastné-neslané. Naopak, jedny z prvých hier na Lovecrafta boli textové hry a datovali sa až do roku 1987. Call of Cthulhu: Dark Corners of Earth (v skratke Cthulhu) je hra z roku 2005, ktorá vyšla najskôr na Xbox a o pol roka neskôr aj na PC. Originálne mala vyjsť na PlayStation 2 a PC v treťom štvrťroku 2001, no chlapci nestíhali s vývojom, preto musela byť hra niekoľkokrát odložená a vývoj na PS2 sa zrušil. Osobne túto hru považujem za zatiaľ najlepšie dielo zo sveta Lovecrafta a hororovú adventúru s neuveriteľne mrazivou atmosférou. Žánrom to je akčná adventúra / survival horor / strieľačka s prvkami stealthu. V dobe, kedy vznikla bola veľmi zabugovaná, preto som ju ani nedohral – v jednom momente sa mi sekla a nešla dohrať.
„Vo svojom dome v R´lyehu mŕtvy Cthulhu vyčkáva v snách (ph'nglui mglw'nafh Cthulhu R'lyeh wgah'nagl fhtagn)
Dark Corners of Earth vyrobilo Headfirst Productions. Toto štúdio bolo založené v roku 1997 ľuďmi z Adventure Softu, ktorý predtým vyrobili adventúru Simon the Sorcerer – hlavne vývojári Mike a Simon Woodroffe. Zvláštne je, že z rozprávkovej fantazy hry prešli rovno na hororovú strieľačku. Cthulhu bolo vo vývoji 6 rokov a na hre sa začalo pracovať v auguste 1999. Na diskusnom počítačovom systéme Usenet začali prinášať autorom nápady na hru fanúšikovia mýtu Cthulhu, ktoré neskôr použili v hre.
Do konca roka 2005 sa Cthulhu predalo na Xbox veľmi málo kusov. Pritom hodnotená nebola zle. Niet sa čomu čudovať – rok predtým vyšiel druhý Half-Life alebo tretí Doom, vychádzalo Call of Duty 2 a keďže Cthulhu nebola čistokrvná strieľačka, nezískala si u verejnosti taký záujem. Dark Corners of the Earth mala byť prvá časť z plánovanej trilógie no pre zlé predaje pokračovanie nemala a autori dokonca museli predať svoju značku Simon the Sorcerer.
Hra sleduje príbeh novely z roku 1936 – Tieň nad Innsmountom. Lovecraft s poviedkou nebol spokojný, no ja som bol nadmieru – určite si ju prečítajte, odporúčam. Vyšla v roku 1936 ako 158 stranová kniha v náklade 200 kusov. Inšpiráciou k vytvoreniu tohto príbehu Lovecraftovi bola novela od Chambersa s názvom The Harbor-Master z roku 1899. Príbeh alebo aspoň jedna rasa sa podobá na Čapkových mlokov (alebo na troglodytov z Homama), no naozaj nemôžeme hovoriť, že by sa Lovecraft inšpiroval knihou Válka z mloky – aj keď ju Čapek napísal o rok skôr, vychádzala u nás v Ľudových novinách a ťažko si predstaviť Američana čítať československé noviny v roku 1935.
Cthulhu sa odohráva v rokoch 1915-22. Začiatočnú scénu v blázinci pochopíte až na konci hry, takže sa nad ňou vôbec zatiaľ netrápte. Sledujeme príbeh policajného detektíva Jacka Waltersa, ktorý bol povolaný na raziu jedného domu v Bostone. Toto panstvo obýva bizarný kult menom Spoločenstvo Yithov, ktorých vedie Victor Holt a požaduje priamo Jacka, aby sa s ním porozprával. Polícia sa s kultistami dostane do prestrelky a vy sa zatiaľ v tom chaose musíte dostať do domu a zistiť o kulte nejaké informácie. V denníku členov kultu zistíte, že vás sledovali a očakávali, tešia sa na vás a robia pokusy niekde v podzemí. Tam nájdete veľa mŕtvol a znetvoreného človeka, ktorý má orgány mimo tela a predsa stále žije. Po krátkej manipulácií s kryštálmi sa otvorí brána, z ktorej vyjdú dve mimozemské bytosti a tie – vás prekvapivo nezabijú. Odpadnete, policajti vás nájdu šialeného a s rozdvojenou osobnosťou. Šesť rokov Jack Walters ostáva v Arkhamskom blázinci, z ktorého si vôbec nič nepamätá. Po vyliečení a prehlásení za zdravého a pri zmysloch Jacka pustia, no stále trpí na amnéziu a schizofréniu. Hlavná postava sa celý vývoj menila a jej finálny vzhľad vytvoril Tim Appleton.
Je 6. Február 1922 a Jack ako súkromný detektív dostáva novú zakázku – musí nájsť stratenú osobu v Innsmouthe – jedná sa o Briana Burnhama, predavača v lokálnych potravinách. Nasleduje legendárna cesta autobusom cez desivé mesto – vezie vás Joe Sargent, to je podstatné meno pre príbeh, tak ho pamätajte. S Jackom sa začnete pýtať divných miestnych ľudí na strateného predavača, no všetci vás odbijú a ak ste čítali poviedku, bude vám jasné prečo. Nechcem z príbehu moc prezrádzať, pretože s každý kúskom informácie by som vás ochudil o pocit s objavovania. Jack má schopnosť vidieť činy iných ľudí – akési vízie, ktoré sa začnú prejavovať po príchode do mesta.
Pozriete sa do hotela, ktorý vás nechce ubytovať, pretože vraj nemajú miesto. Pôjdete si teda obzrieť krásy mesta – napríklad sochu bez hlavy alebo kostol, ktorý slúži rádu Dagona, čo je teraz primárna viera v Innsmouthe. Otec Dagon je rovnako ako Veľký Cthulhu alebo Matka Hydra Veľký Starec – jeden z bohov, nesmrteľní, tiež zvaný ako Deep One, čo je rasa, ktorá sa v hre aj poviedke ukazuje. Nemá vraj žiadnu schopnosť, no to nevadí, pretože to je gigantické monštrum s obrovskou silou. Ľudia Dagona uctievajú hlavne v rybárskych dedinách, aby nachytali čo najviac rýb a mali ochranu pred hĺbkou mora – a samozrejme pred rasou Deep Ones.
Príbeh tejto hry by som prirovnal k seriálu Game of the Thrones – nie kvôli zvratom ale pokiaľ autori mali z čoho čerpať, príbeh bol výborný. Ako náhle museli vymyslieť niečo sami, stala sa z hry hlúpa lineárna strieľačka a pritom na to nie je vôbec stavaná. V hre je veľmi málo lokácií, veľký čas sa pohybujete stále v rovnakých a stretávate stále rovnakých nepriateľov. Čo ma na začiatku bavilo – že hlavný hrdina komentoval každú jednu blbosť a s každým objektom ste mohli urobiť interakciu. Ako ste získali zbrane, komentovanie sa akosi vytratilo… samozrejme okrem otravného komentovania zavretých dverí… to už asi z mysle nezmažem.
Cthulhu sa odohráva v prístavnom meste Innsmouth pri rieke Manuxet. Pred vojnou v roku 1812 to bývalo takmer veľkomesto – vynikalo námornou prosperitou, bolo menším centrom priemyslu, pretože využívalo vodnú energiu rieky – ale za posledných 100 rokov sa začalo rozpadávať a ľudia vymierať. Teraz je v ňom viac prázdnych domov než ľudí a okrem lovu rýb a homárov sa v ňom nedá nič moc iné robiť. Kedysi tam mali viac podnikov, teraz tam je už len jedna rafinéria zlata, ktorá ani nepracuje naplno. Medzi ľuďmi sa posledných 100 rokov šuškajú rôzne historky – napríklad o uctievaniu diabla a strašných obetiach blízko prístavu a že sa kapitán Marsh spolčoval s démonmi. V roku 1846 na mesto padla veľká epidémia, ktorá zabila viac než polovicu obyvateľov. Dnes tam môže žiť okolo 350 ľudí.
Aj ľudia v meste sú vzhľadom zvláštny – ak ste čítali novelu či dohrali hru, na konci sa dozviete prečo. Všetci obyvatelia Innsmouthu majú úzke hlavy s plochými nosmi, oči vypúlené a strnulé, ktoré sa nikdy nezatvoria, ich koža je hrubá a majú celý vráskavý krk. To hneď uvidíte pri ceste autobusom a pred hotelom, kde sa môžete stretnúť s obyvateľmi. Keď príde do ich mesta niekto nový, chovajú sa odmerane – nemajú radi zvedavcov a jeden obchodník, ktorí tam prišiel, zmizol a ďalšieho museli zavrieť do blázinca. Sú veľmi tajnostkárski, majú pochybnú povesť a nikto nevie zistiť, čo tam tí ľudia vlastne robia. Jednoducho, ako budete prechádzať po meste, pýtať sa ľudí, začnete si hovoriť, že s týmto mestom naozaj niečo nie je v poriadku. Ak si budete viac všímať okolie, pozerať sa z okien alebo na strechy, môžete vidieť isté nepríjemné veci – v prvých hodinách hry. No stretnete aj zopár normálnych ľudí, ktorí vám budú radiť, aby ste čo najskôr z mesta vypadli. Týchto bežných ľudí si treba vážiť – bude to vaša jediná oáza príčetnosti na tomto šialenom mieste.
Cthulhu je hratelnostne zo začiatku adventúra s dôrazom na exploráciu mesta, neskôr sa z nej stane puzzle escape hra, v ktorej musíte utiecť prenasledujúcim nepriateľom a na koniec si zastrieľate ako v klasickom lineárnom FPSku. Presný názov pre túto hru by bol FPHAS, čiže First Person Horror Adventure Shooter. Musím ale povedať, že ma bavil najviac práve začiatok v meste, kedy máte viac voľnosti, viac interakcie s NPCčkami a aj keď mesto nie je veľké, môžete ho voľne preskumávať. Najlepšia a najlegendárnejšia časť je útek z hotela. Keď som ho prvýkrát hral, bol som doslova v šoku. Za krátky čas máte utiecť šialeným dedinčanom a pritom sa zabarikádovať a zamykať dvere hasprou. Pritom sa nemáte ako brániť, pretože ako správny detektív ste si nezobrali žiadnu zbraň. No o to je napätie väčšie. Aj po celý nasledujúci útek ste v podstate bezbranný a musíte využívať stealth, aby ste prekonali svojich nepriateľov. No nemáte žiadny HUD, ktorý by vás informoval o nebezpečenstve, ako to je u nových hier. Až neskôr vo väzení dostanete do ruky zbrane a odtiaľ sa z hry stáva v podstate horšia strieľačka. Streľba je pritom celkom zábavná, hitbox nepriateľov niekedy funguje, no umelá inteligencia a chovanie nepriateľov v boji je na tom veľmi zle. Stačí sa im ukázať, dať si brokovnicu a počkať si za rohom dverí ako v starom Wolfensteinovi. A keď bežíte, ich muška je otrasná ako u Stormtrooperov. A najhoršie na tom je, že aj keď hru hráte na vyššej obtiažnosti, umelá inteligencia je rovnaká.
Zo zbraní máte zo začiatku môj obľúbený Colt M1911, neskôr slabý revolver S&W, dvojhlavňovú sloniu brokovnicu, ktorá zabije jedným nábojom aj dvoch nepriateľov, klasického tomíka či pušku Springfield, alebo plameňomet. Zbraní malo byť oveľa viac – veľa chladných a tupých zbraní + ďalšie pištole, revolvery a jedna brokovnica naviac. Škoda. Potom tu máte jeden crowbar – páčidlo ako z prvého Half-Life, s ktorým sa dajú robiť stealth killy. Aspoň čosi. Čo sa týka liečenia, autori to vyriešili tak, že keď zoberiete lekárničku, pridá sa vám do inventára a z inventára si môžete ošetriť zranenia – no len mimo boja, pretože liečenie veľmi dlho trvá. Keď vás porania v boji – napríklad vás strelia do nohy alebo si skokom z výšky zlomíte nohu, začnete krívať a strácať krv. Ak si ranu nezašijete, krvácanie sa samo zastaví a ranu si môžete obviazať. Keďže tu nie je žiadny HUD, nevidíte na obrazovke ani health-bar. Úroveň vášho zdravia musíte identifikovať z obrazovky – čím viac na nej máte krvi, tým ste na tom horšie.
Ako engine pre svoju hru autori použili najskôr NDL Netimmerse na renderovanie grafiky skombinovaným s Havokom, no neskôr sa rozhodli si vytvoriť vlastný engine. Cthulhu je veľmi lineárna záležitosť s menšou exploráciou mesta na začiatku hry. Pritom autori plánovali urobiť herný svet oveľa väčší, otvorenejší a nelineárny. Hra mala obsahovať oveľa viac charakterov, lokácií a kooperatívnu hrateľnosť až pre štyroch hráčov. V hre sa mal objaviť aj multiplayer deathmatch, no ten tam samozrejme nie je. Cthulhu malo byť oveľa viac ambicióznejšie, no autori nemali ani financie a ani čas a veľké problémy s level dizajnom.
Čo sa týka hororovej zložky, Lovecraft čerpal z Edgara Allana Poeho – to bol jeho boh a studňa vplyvu. Aj v hre nie sú typické ľakačky, ktoré sú v každej hororovej hre. Autori vsadili na atmosféru, pocit neistoty a aj nepriatelia sú vedení v podobnom duchu – väčšinou ich nevidíte, len počujete. Celá hra je temná a má množstvo tmavých zákutí, v ktorých sa môže schovávať zlo a hlavná postava na temnotu a strach výborne reaguje. V Lovecraftových poviedkach sa postavy, ktoré sa stretli zoči-voči zlu a Veľkým starcom, dočista zbláznili, jednoducho stratili rozum. Aj v hre hlavná postava stráca príčetnosť – či už v prítomnosti Starobylých, mŕtvol, výšok či iného neidentifikovateľného zla. Vždy, keď sa dlhšie pozeráte na niečo nepríjemné, obraz začne byť rozmazaný a začne sa triasť kamera. Po čase počujete hlasy v hlave – to prichádza Jackova schizofrénia. Ak stratíte príčetnosť úplne, čiže sa z toho všetkého zbláznite, Jack sa môže v niektorých momentoch zastreliť. Opäť musím citovať zo začiatku Lovecraftovej novely Volanie Cthulhu: „Myslím, že najväčším milosrdenstvom na svete je neschopnosť ľudskej mysle uvedomiť si v celej celistvosti všetko, čo v nej spočíva. Obývame pokojný ostrov nevedomosti uprostred temných oceánov nekonečna a nie je nám určené vydávať sa z neho ďaleko.“ „Obyčajné ľudské zákony a názory nemajú v obrom kozme žiadnu platnosť ani cenu.“
Mal som verziu z GoGu, do ktorej som si nainštaloval neoficiálny patch 1.7, ktorý opravuje niektoré chyby, aby som už konečne mohol po toľkých rokoch hru dohrať – pretože oficiálne patche tieto problémy neriešia. Takisto som si zväčšil FOV na 85, pretože v základe bola hra strašne priblížená. A odomkol som si FPS na 60. Hra mi prišla svetlá, no dá sa znížiť v nastavení, aby bola správne temná + ak máte neoficiálny patch, dá sa zvýšiť obtiažnosť – inak hru musíte prejsť, aby ste mohli hrať na hard. Ani raz mi hra nespadla ani sa nezasekla, čo je fakt neuveriteľné. Preto odporúčam ísť do GoG verzie a pridať si neoficiálny patch 1.7. a češtinu, ktorá je mimochodom výborná.
Ja už len na záver doplním, že Volanie Cthulhu bolo sfilmované podľa kritiky asi najlepšie z roku 2005, kedy vyšla hra. Film má 45 minút a je spracovaný v čiernobielom nemom štýle.